Z misie Kazbek

 

GRUZÍNSKO, METEOSTANICA POD KAZBEKOM, 3650 m.n.m, AUGUST 2013

 

Zatiaľčo zlemravený zvyšok našej skupiny si práve v tejto chvíli asi močí nožičky niekde v slnečnom Batumi (aj keď v mori, do ktorého vraj domáci nevkročia), my máme za sebou útrpný prechod ľadovcom v absolútnej hmle. Jediné, podľa čoho sme sa v hmle mohli orientovať, boli hovná (snáď konské). Aj napriek tomu, že sme pred našou cestou na ľadovec stretli dvoch gruzínskych jazdcov na koni (spolu s Gruzínkou, ktorá si to zišla s nimi dolu v teniskových poltopánkach, legínach a riflovej minisukni, a ešte vyzerala ako vystrihutá z časopisu Ema, rubrika „adventure“), nemali sme veľmi šajnu, ako ísť. Pokúsili sme sa, relatívne nenásilne (snáď) o nejakú pomoc z ich strany, akože či by nás tade nepreviedli. Druhý jazdec nám ponúkol prechod len za 150 GEL (63 €, nekúp to), čo sa nám zdalo trochu priveľa. Tak nás opustili a ostali sme tam zasa len my a hmla.

Po niekoľko hodinovom motaní sa na ľadovci sme vstúpili na niečo, čo sa podobalo na zem na Marse, kde sme pochopili, že sme sa asi naozaj stratili. Mimo iného som podľa mojej (ne)schopnosti dýchať pri šľapaní do kopca postrehla stúpnutú nadmorskú výšku (asi 3 500 m.n.m). Paľov oznam: „Evi, sme príliš vysoko“ ma utvrdil v tom, že sme v riti.

Motáme sa ďalšiu hodinu po mesačnom povrchu, narážame pritom na neidentifikovateľné objekty z plechu (Palova teória – stroskotala tu vesmírna loď, alebo minimálne raketa). Hmla padá stále nižšie, svetla ubúda, a my objavujeme vychodenú cestičku, strmo stúpajúcu, dúfame že k chate.

Chvíľu sa tam mordujeme a potom nám únava a pomenej kyslíka začne zatemňovať mozog, a začíname uvažovať, či cestička nevedie náhodou až na Kazbek namiesto meteostanice. Keďže ja viacmenej nevládzem, táto teória mi prichádza stále viac reálna, a rozhodujeme sa, že ideme radšej viac dolu, že chata je asi pod nami.

Motáme sa ďalej, narážame na šutre a zvyšky vesmírnej lode, až pochopíme, že je tma, a čelovky nám na nájdenie chaty v hmle bez GPS nepostačia. Ocitáme sa v nejakom kráteri uprostred šutrov a snažíme sa nájsť miesto na stan, čo sa mi javí dosť nereálne. Paľo nachádza nejakým zázrakom plošinku na kopci, presne veľkosti nášho stanu.

Tak už len robíme stan, ja varím „večeru“ (Dobrý Hostinec), Palo sa zatiaľ ešte naposledy dnes takmer prizabije pri pokuse uvidieť viac z kopca.

Zrazu nás náš oblak zázračne opustí, otvára sa nám výhľad na celý zasnežený ľadovec pararelne vedľa nášho suťoviska kde kempujeme, lesknúci sa pod mesačným splnom tak krásne, až to vyzerá surreálne. Vidíme pár hviezd nad nami, štíty ľadovca za jeho zasneženou časťou, ktorú sme dnes prešli, a šutrové kopce okolo nás.

Palo z jeho výletu vyvodzuje záver, že chata je predsa len nad nami. Mierne frustrovaná týmto faktom zaspávam. V noci sa rôzne budím(e) na chlad na rôznych miestach tela. Ku podivu celkom aj spím, ešte aj vykrikujem zo sna („ešte minútu“). Podľa predpovede mala ráno hmla zmiznúť. Namiesto toho v noci sneží a ráno sa nám zo stanu naskytá rovnaký výhľad na povrch Marsu a hmlu ako včera pred zotmením. Minimálne sa teším, že som ešte stále na Zemi.

O siedmej ráno zahajujeme prvý pokus o vypadnutie, Palo varí čaj, ja ležím v spacáku ako v rakve, pijeme čaj, raňajkujeme, a keďže prší stále viac, navrhujem spánok. Pripúšťam konečne, že by som sa asi aj do môjho superspacáku mala viac obliecť, a hneď potom konečne zaspávam bez pocitu zimy.

Nakoniec ale nastane tá chvíľa kedy sa musím zbaliť a odísť. Palo varí vodu na druhý čaj, do ktorého som z nejakého dôvodu nechtiac šmarila celý spacák, chytá sa igelit od ohňa, celá voda sa vyliala, čiastočne na moje topánky, Palova otázka že „prečo Evka“ vcelku vtipná.

Palo naberá ďalšiu vodu a ja sa už štítim variča. Balíme sa, posledný zvyšok môjho zmyslu pre humor ma núti brať Palovi foťák a natočiť naše balenie sa uprostred Marsu v hmle. Idem, ako sa hovorí, na veľkú potrebu, a akurát keď sa usadím, z hmly sa vynoria prví ľudia, ktorých sme tu od včera stretli. Palo za nimi beží a pýta sa, či idú z chaty. Oni že hej, asi päť minút cesty. Turisti vtipkujú ako ma vidia vykonávať veľkú potrebu v hmle: „we will wait, don‘t worry“.

Odchádzame s nádejou na skorý príchod na chatu. Po chvíli klasicky strácame stopu, a znova stojíme nevedomí uprostred šutrov. Strategicky sa od seba vzďaľujeme v hmle, až tak že Palo na mňa už nevidí, a snažíme sa hľadať nejaké stopy.

Nachádzam niečo, čo nevyzerá úplne ako po atómovom výbuchu a podobá sa na niečo, kde už prešla ľudská noha, a oznamujem to Palovi. Keďže Palo narazil akurát tak na nejaký ďalší masívny kopec zo skál, neostáva mu nič iné, len neochotne ma nasledovať. Potom, ako sa navzájom už tretí krát spýtame, či ten druhý niečo hovoril, chápeme, že sa k nám asi blížia ďalší ľudia.

Postupne sa vynárajú z hmly, počujeme klasické ťukanie paličiek o marsové šutre, kde sú nám všetkým vlastne na hovno, a kričíme na nich, kde je meteostanica. Odpoveď „o päť minút odtiaľto“ nás neteší už až tak ako prvý krát, nakoľko posledných plánovaných päť minút bolo už asi pätnásť. Ale na to Palo nachádza chodník hore, nápadne pripomínajúci ten, z ktorého sme včera zišli v domnení, že ide možno na Kazbek. Trepeme sa tam ešte asi ďalších pätnásť minút samozrejme, mierne nestačím s dychom, a potom Palo kričí „chata“, na čo nasleduje moja extrémne emotívna odpoveď – „ok“.

Prichádzame na rovinu plnú kameňov, vidím vodovodnú rúru, z ktorej tečie voda, obrysy dosť veľkej masívnej kamennej budovy, ktorá definitívne pochovala moj sen o rakúskej drevenej horskej chatke, a veľký žltý nápis: „1 TENT 10 GEL“ aj moju doteraz vcelku naplnenú predstavu o gruzínskej pohostinnosti. Vidíme stany, chápeme že naše včerajšie miesto na spanie bolo v pohode, a vchádzame po železnej konštrukcii ako z druhej svetovej, slúžiacej ako schody, do „chaty“.

Chata ma viac prekvapiť ťažko mohla (keďže som si o nej klasicky na internete nenašla ani jednu fotku). Proste film hostel (ktorý som nevidela) nič. Tmavé betónové chodby ako z vojenských krytov, narážame na niekoho, kto vyzerá, že „patrí do meteostanice“, pýtame sa, kde sa môžme aspoň prezliecť, a posiela nás na plošinku medzi schodiskami. Plošinka má aj extrémne zaujímavý a ešte extrémnejšie starý telefón, ktorý z tej druhej svetovej možno aj bol, a opíše ho asi jedine fotka. Pár ďalších „turistov“ prechádza schodmi ako sa prezliekame, berieme veci a vstupujeme do „kuchynky“.

Tam sa kvasí milión ľudí, ignorujúcich nás´, stojacich tam bez miesta, steny polepené a popísané stopami rôznych krajín, ktorých ľudia tu boli, často Turecko, Poľsko, samozrejme aj Česi, Rusko, Nepál, Bulharsko (asi). Uchyľujeme sa do rohu kuchynky a niekto nám dáva horúcu vodu, ktorú okamžite premieňame na vifon. Medzitým sa národnosti nejako vystriedali a zrazu sa nachádzame sediaci medzi skupinou šestnástich Turkov. Trochu s nimi kecáme, hráme piškvorky, Palo vyhráva, a ja začínam písať toto.

 

O POLROKA NESKôR. FEBRUÁR 2014

 

Nepamätám si už, ako dlho sme tam sedeli, ale bolo to dosť dlho na to, aby som tam mohla napísať celý predchádzajúci „príbeh“, zahrali si ešte ďalšie piškvorky, a porozoberali s Turkami rôzne možné aj nemožné varianty výstupu na Kazbek za hmly, bez hmly, s GPS aj bez GPS, atď. Všetci, čo tam boli, sa z veľkej časti tvárili, akoby ich výstup na Kazbek bol minimálne výstup do prisľúbenej Zeme, a to dokonca bezohľadu na to, či sa na druhý deň ich výstupu vyjasní, alebo nie, čiže či uvidia viac ako svoje skrehnuté ruky v hmle, alebo nie.

Tak ako všetci, aj my sa neskôr vyberieme na „aklimatizačnú prechádzku“. Úplne na ľahko, ja aj bez paličiek, vyrazíme do hmly, vlhka a zimy po celkom dobre identifikovateľnej ceste smerom k ľadovcu, po ktorom sa ide aj na Kazbek (tou „najkomerčnejšou“ cestou).

Nejdeme dlho a z hmly sa vynoria dvaja relatívne mladí, asi Američania. Vracajú sa až z Kazbeku. Naša konverzácia s nimi o tom, čo všetko po ceste, aj hore nevideli, a ako veľmi pretty shit to bolo, mi príde mierne absurdná, a ich nadšenie a tvrdohlavosť vyjsť tam „just for the sake of doing so“ hodnotím so zmiešanými pocitmi obdivu a pohŕdania.

Pokračujeme, prekračujeme až preliezame rôzne šutre, sneh, snažím sa zmieriť s mojou neschopnosťou chytať dych zakaždým, keď trochu zrýchlim tempo na moje normálne tempo, až kým nezbadáme v diaľke ľadovec.

Relatívne blízko pod ľadovcom narážame na jeden taký ten stan, čo vyzerá ako veľký spacák, so snehovou ohradou vyrobenou okolo neho, pripomínajúc polovičné iglu, ako aj na jeden stan veľmi blízko pod ľadovcom. Pri pomyslení, že tam by som mala niekedy prespať, mi je fakt celkom zle. V stane sa zrazu zipsom odopne malé okienko, a z neho na nás zakričí dievčenský hlas. „Are you going up ? „ „No, maybe tomorrow, depending on the weather“ – kričí Paľo. „Are you going tomorrow ? „ – kričím ja. „We think we wait after tomorrow, the weather should be better than.“ „Goodluck so“ kričíme, oni niečo že tiež, a hneď na to sa zazipsuje spať, malé okienko zmizne. Mierna posadnutosť, pomyslím si … ale milá.

Na noc spíme na „chate“. Spolu s Rusmi, ktorí boli buď príslušníci ruskej mafie, alebo len šikovní milionári, alebo ja neviem, rozhodne mali zaplateného vodcu, minimálne 50 rokov, najdrahšie tablety a výbavu za netuším koľko, ale nie je asi nič, čo by v nej nebolo zahrnuté. Ležali tam na posteli čo my sme tam boli tak stále.

Odhodlaní ideme spať už o ôsmej večer. Spíme na poschodovej posteli hore. Kyslíka je tu už beztak trochu pomenej, a hore pri strope ešte menej, dýcham nejako zrýchlene a spánok mám dosť plytký (čudujem sa, že vôbec nejaký, keďže viem že už o jednej v noci vstávame) Keď sme zaspávali, bola ešte všade hmla,ale keď sme šli von na „záchod“ (čo bola kapitola sama o sebe, ale sú aj veselšie témy a veci v živote, tak na čo to rozoberať), pár oblakov sa posunulo a odokrylo nejaký ten náznak Kazbeku v diaľke, čo ma (nás) po dvoch dňoch v absolútnej hmle privádzalo do mierne extázických stavov.

A je tu jedna hodina, budík zvoní, v nejakom polovedomí poloslepá automaticky vstávam ako v tranze, snažím sa byť nápomocná, ale všetko to akosi Palo stihne spraviť rýchlejšie predo mnou. Palo zasypáva kašu zo sáčku, varíme vodu na čaj.

Keďže nemáme GPS, dohodli sme sa včera so skupinou Turkov, že vyrazíme s nimi, ak by bola hmla. Tu sa Palo vracia od vonku a kričí už z diaľky, v tvári mierne pološialený výraz absolútneho šťastia, že „je všetko vidno, oblaky sú preč“. Bežím von a neverím očiam, milión hviezd, krásny žiarivý spln, a všade naokolo mesačná krajina štítov, šutrov, a pred nami Kazbek. GPS absolútne nepotrebné, cesta hore bude vyšľapaná, máme šťastie.

Ako začínam jesť vnútri kašu, pribehne k stolu Turek, s ktorým som sa včera najviac rozprávala, lebo vedel dobre po nemecky, s čelovkou na čele a už prichystaný. Skoro ako v skafandri pri ceste na mesiac, mi s kľudom oznamuje: „Wir gehen schon, meine Freunde, viel Gluck“ zasa raz som sa stretla s „úprimným“ jednaním Turkov a utvrdila som sa v tom, že pominuteľnosť ich slov je snáď aj väčšia ako horské počasie, ale keďže hmla je preč, neriešime to, len sa na tom smejeme.Dojedáme kašu, a už sa aj praceme von.

Ideme, ideme, ideme, snažím sa udržať si jedno tempo, ale aj tak mám tendenciu stále zrýchľovať a hneď na to sa zadýchať tak, že musím zastaviť, a tak stále dookola. Cestu k ľadovcu už ideme takmer spamäti, keďže sme ju už prešli včera. Zima je zatiaľ znesiteľná. Mesačná krajina za svitu mesiaca je neskutočná, predstavujem si, že som vo vesmíre minimálne niekoľko galaxií od Zeme.

Fotíme sa so statívom, pri čom strácame dosť veľa tepla, ale aj tak sa ďalej fotíme. Prichádzame k bodu, kedy si je treba obuť mačky a naviazať sa. Paľo chytá záchvat, keď zabúdam, na čo mi je karabína, a celkovo netuším ako sa naviazať ani spraviť jediný uzol (ja vlastne ešte spím, čo ja viem či toto je sen alebo nie ?).

Riešim dilemu, koľko vrstiev oblečenia si obliecť, keďže na ľadovci, ako zdôrazňuje Paľo, sa už prezliekať bude dať len veľmi ťažko. Tri vrstvy nohavíc alebo len dve, tri alebo dve, tri alebo dve – prílišné potenie sa alebo mrznutie ?? Tak veď zahrejem sa chôdzou predsa– dve vrstvy.

Vyrážame. Chôdzou sa zahriať nedalo. Bolo niečo okolo tretej, najväčšia zima dňa, asi aj -15 °C. Ísť tak rýchlo, aby som sa zahriala, mi nedovoľoval môj limitovaný kyslíkový obrat. Musíme prvý krát stáť a dávam si kuklu na hlavu, lebo zima sa stáva neznesiteľnou. Bojujem so sebou, či zdeliť Paľovi, že musíme zastať uprostred ľadovca, rozviazať sa, vyzuť mačky, aby som si mohla obliecť tretiu vrstvu goratexových nohavíc. Usudzujem, že ak to nespravím, je možné, že zamrznem, takú zimu som zažila naposledy asi len v šestnástich keď sme zmokli v lete po kajakovaní na Dunajci (bez neoprénov), a úplne mokrí z tej studenej vody sme šli pešo k stanom. Ale asi ani to nebolo také zlé, lebo sme šli aspoň k stanom.

Lenže tu bolo slnko ešte aspoň hodinu pred východom. Nedá sa to, zastávame, vyzúvam mačky a skrehnutými rukami si dávam nohavice, strácame posledné zvyšky tepla, a znovu vyrážame. Je to aspoň už zlúčiteľné s ďalším napredovaním.

Kráčame, kráčame, tma, biele lesknúce sa končiare všade okolo nás, tichá vznešená nádhera, silne pomáhajúca povzniesť sa nad telesné nepohodlie. Kráčam, kráčam, už aj zabúdam, že by niekedy malo vyjsť slnko, bojujem s mojím akýmsi vnútorným strachom a pocitom dosť silnej stiesnenosti v tomto obrovskom otvorenom priestore štítov, ticha, zimy, a tmy… Je to len tma, hovorím si … a potom už ani nepremýšľam, len idem, idem, pozorujem môj slabý tieň, ktorý vrhám z mesiaca v splne …

A zrazu sa môj tieň začína meniť na krásne, jemnučko ružový. Krása. Predomnou je mierna vyvýšenina, začínam šľapať akosi rýchlejšie, obloha začína tiež ružovieť, pomaly, jasne, nenápadne, ale pritom tak rýchlo, mení sa každú minútu, a niekde tam presne za štítom Kazbeku je už slnko.

Zabúdam  na zimu. Najkrajší východ slnka. Lúč putuje od jedného štítu k druhému, v diaľke žiari aj guľatý štít Elbrusu, tieň Kazbeku je dokonca vidieť ako malý výčnelok na horizonte na oblohe, deliaci časť už pokrytú slnkom od tej druhej. Už to môže byť len lepšie. Aj bolo. Slnko postupne začína byť čoraz silnejšie, a mysticitu ranného svitania zamieňajú gíčové výhľady ako z alpskej lyžovačky, len širšie, mohutnejšie. Kaukazské hory sú akési drsnejšie, menej zaoblené, divoké, a nepredvídateľné, ako napokon všetky hory.

Vidím pred sebou skupinu našich tureckých Freundov. Postupne dobiehame všetkých, čo boli pred nami, predbiehame ich, na moje prekvapenie, keďže som bola permanentne iritovaná z mojej pomalej chôdze obmedzenej mojím nedokonalým dýchaním.

Cesta sa kľukatí a točí, je nenáročná, len občas treba trochu viac privyliezť, inak sa jedná len o kráčanie. Samotný štít Kazbeku sa vynára a schováva, a pred nami sa otvárajú stále nové a nové menšie predkopce, cez ktoré prechádzame, až sa pred nami otvorí ten posledný. Turci naň akurát vystupujú. Ešte stále sme nevideli priame slnko. Je totiž presne a akurát za štítom Kazbeku.

Nedostatok kyslíka je cítiť dosť. Na úplný vrchol sa reálne úplne vlečiem, absolútne zadýchaná, prestávky každé tri minúty. Napriek tomu dobieham a s mierne vyškereným „sorry“ predbieham Turka, ktorý mi ráno pri mojej kaši oznámil, že nás nečakajú. Palo si fotí tento krásny moment, a ja pokračujem, začínajú sa objavovať prvé slnečné lúče, štverám sa a štverám, v parelelnom videní vnímam Pala absurdne si „trénujúceho“ chôdzu mačkami po najstrmšej časti kopca akú sa mu podarilo nájsť, nevládzem sa ale na tom smiať, chvíľu dokonca zvažujem nasledovať jeho príklad, ale moje pľúca mi hneď na to pripomenú kde som, a okrem toho usudzujem že to je predsa len blbosť, štverám sa, štverám sa, až som hore.

Som úplne hore, všade okolo sú .. nečakane .. štíty. Obrovské, nekonečné, biele, rôzne zakrivené, absolútna sloboda. Fúka veľký vietor a je zima, a nedostatok kyslíka je cítiť, Turci mi podávajú ruku a samozrejme už sú veľkí kamaráti, fotíme sa s nimi aj s nejakým plagátom s pre nás nečitateľným tureckým nápisom, a dúfame, že sa nezapájame nevedomky do najekého tureckeho protigruzínskeho protestu alebo čohokoľvek, o čom netušíme.

Palo chce silou mocou na štíte skákať a mať fotku v skoku, príde mi to dosť absurdné, ale skáčem, na záberoch vyzeráme ako postihnutí. Spravíme pár videí, mimo iného aj ako vyťahujem chleba s paštétou, keď už sme nemali slovenskú vlajku, nech aspoň takto ukážeme odkiaľ pochádzame, a opúšťame výšku 5047 m.n.m.

Cesta dole ako výlet v Alpách, až podozrivo jednoduchá. Zbehli sme to fakt rýchlo, slnko začína páliť ako na klasickej lyžovačke, fičíme si ešte na endorfínoch z výstupu a zvyškoch adrenalínu ako na kokse (na ktorom síce neviem ako sa fičí, a celkovo koks mi vraj nie je odporúčaný, ale predstavujem si to nejako tak), výhľady čoraz opozeranejšie a začínam túto scenériu brať ako samozrejmosť. Zliezame z ľadovca, a dávame dole mačky, začíname sa brodiť šutrami, ešte asi hodinu k chate.

Najdlhšia hodina celej našej výpravy. Adrenalín nás opustil ako tí Turci pri našej raňajšej kaši, a každý pohyb zrazu bolí, sadá na nás strašná únava, nevieme sa sústrediť, každé prekročenie ďalšej skaly sa rovná pomaly výstupu na Kazbek, zvažujeme či si dať prestávku alebo nie, stíhame sa napriek tomu pohádať o tom, či viem alebo neviem istiť pri lezení. Nakoniec si sadáme na skaly, chceme spraviť posledné video, dokumentujúce našu rozbitosť, ale baterka sa vybije asi po minúte natáčania, čo je viac než symbolické. Uvedomujeme si, že sa musíme zdvihnúť, lebo sa uvaríme za živa na tom teple, ktoré zrazu sálalo od odrážajúcich sa lúčov od snehu, od skál.

Motáme sa ešte asi ďalšiu polhodinu, ja premýšľam o relativite času a veľkosti subjektivity jeho vnímania, keď prechádzame úsek, kde sme včera stretli tých dvoch asi Američanov, snažím sa vzbudiť v sebe pocit radosti a zadosťučinenia z toho, že teraz sa vraciame z Kazbeku na chatu my, lenže všetky endorfíny som nechala kdesi hore na štíte, a úplne vymazaná sa plazím ku chate. Palo demonštratívne za sebou ťahá paličky, čo vydáva dosť otravný zvuk a teší sa z toho ako malé decko, že je ako malé decko, keď sa vráti z výletu a nechce sa mu už nič.

Dávame tuším nejakú polievku, ľaháme na posteľ, a ležíme bez pojmu o čase, asi niekoľko hodín, neviem od únavy spať. Nakoniec sa donútime (ma Paľo donúti) zbaliť sa, a vyraziť dole. Prebehneme cez marsové šutre, snažíme sa nájsť miesto nášho predvčerajšieho nocľahu, alternatív je mnoho, nevieme ho nájsť (resp. každý ho vidí inde).

Niekde uprostred šutrov narážame na ďalšieho zdolateľa Kazbeku, ideme spolu. Pri ľadovci si on dáva mačky, neverí nám, že ich netreba, neskôr už verí. Cesta dolu ľadovcom je ako úplne iný svet oproti predvčerajšej hmle. Vykračujeme si ako víťazi nejakej medaily, a po ceste narážame na najrôznorodejších turistov – týpka so snowboardom na ruksaku, ďalšieho s asi sto litrovým ruksakom z asi tak šesťdesiatych rokov slávy hippies, a na záver človeka, ktorý šiel v kraťasoch a šľapkách.

Opúšťame ľadovec, a vidíme prvý krát po troch dňoch zelenú farbu. Milé. Kráčame ešte asi hodinu po trávičke a občasných kamienkoch s pocitom hobita vracajúceho sa späť do Stredozeme (aspoň u mňa), až ostávame v stanovacom mieste, keďže za ním je väčší horský potok, ktorý sa suchou nohou dá prebrodiť len ráno. Stanujeme tam. V diaľke pred nami Kazbek, na ktorom sme ešte ráno boli.

Ráno sa zobúdzame a zliezame nižšie a nižšie, postupne sa pred nami otvárajú ďalšie sedlá, na ceste stretávame chudákov, čo sa plazia smerom hore, tak ako my pred troma dňami, s tým rozdielom, že oni vidia pred sebou Kazbek už teraz, a nie až v deň samotného výstupu. Snažím sa zdržať mierne škodoradostných úsmevov, a vyhýbať sa im, čo sa mi nie vždy darí. Čo už. Pomaly sa pred nami začína vystrkovať Trinity Church, a neskôr už aj dedina dolu. Už som na známej pôde, som späť na Zemi z výletu na Marse.

Kostolík zvnútra je jeden z nakrajších, aký som videla. Neopakovateľná atmosféra toho miesta, kde už toľko ľudí určite ďakovalo nejakému svojmu Bohovi či bohovi, že to prežil, a vyšiel, alebo len prežil. Kupujeme dokonca suveníry, ohúrení momentom, ktorí si chceme skrz tie gýče čo sme si nakúpili, zapamätať.

Ja mám napríklad doteraz v akváriu trápny kameň s vytesaným Kazbekom na ňom. Akurát včera sa mi pod ním na niekoľko dní zasekla jedna rybička. Ani neviem, ako dlho tam bola. Viem, že zopár dní som ju už nevidela v akváriu. Potom ma raz ráno vydesila predstava, že kde vlastne reálne je, nemohla sa predsa len tak zo dňa na deň rozložit, že či preboha nevyskočila alebo čo, a že ak ju nájdem niekde mŕtvu zozadu vedľa akvária, bude to fakt dosť nepríjemné, alebo teda, nechutné je asi ten správnejší výraz. Ale nakoniec bola len zaseknutá pod kameňom z Kazbeku. Prežila tento extrémny výlet za kameň. Ako aj my sme prežili, aj keď o tom nemalo byť veľmi pochýb. Z času na čas mi naň lezú aj vodné slimáky. Rýchlosťou zhruba rovnakou ako ja na ten posledný štít. Skrytí extrémisti.

Keď sme opúšťali kostolík, a dávali si na nádvorí na chrbát naše, pre nezainteresovaného, vcelku veľké ruksaky, vyzdobené zo zadu cepínom, počuli sme dve anglické babičky, ako si hovoria. „Oh my dear, such a big bag! They are probably going up.“ Asi tri minúty sa pretekali v tom, ako to nie je jednoduché, a nech sa nám nič nestane. „Good luck“ zakričali na nás, keď sme odchádzali. „Thank you“ povedali sme a vybrali sa dole do dediny Kazbegi. Spätne premýšľam, že sme ich mohli aj potešiť tým, že sme tam už boli.

Odtiaľ cestujeme dosť divokou jazdou šoférom, ktorý po ceste platil jednu pokutu, dostal defekt (oprava ktorého by mohla byť na samostatnú poviedku), a celkovo šiel štýlom že Paľo celú cestu vedľa pri ňom ani oka nezažmúril, a ani sa nesnažil skrývať jeho obavy o náš život. Alkohol nemohlo byť to jediné, čo bolo zdrojom jeho neopakovateľného prejavu. Ale prežili sme to. Vystúpili v Tbilisi, a na záver sa ešte štverali asi dvadsať minút strmým kopcom až k hostelu, kde nás čakala . . . zlemravená časť našej skupiny.

Čakali nás vo veľkom štýle, so zoznamom podnikov, ktoré chceli ešte v ten večer absolvovať, a so zážitkami z horúceho Batumi, tak horúcimi a čerstvými, že sa všetci asi dve hodiny nezastavili (ja som to všetko zo seba dostala v rekordnom čase asi desať minút).

Ako skonštatovali, zážitky neboli síce pozitívne, ale silné. Silné museli byť aj zážitky z prvej, a aj poslednej barovej krčmy, kde sme v ten deň skončili. Keďže bola akcia na drinky, po druhom či treťom si už veľa nepamätám, vraj to bolo intenzívne. Tak ako celé predchádzajúce tri dni.

Až tak, že ešte aj teraz, polroka neskôr, ako píšem pokračovanie, z kancelárie s výhľadom nejasného zahmleného februárového pološera v okne vedľa mňa, som sa nachvíľu cítila ako znovu tam, v tom inom svete, vysoko nad všetkými začmudenými panelákmi, výškovými budovami, každodennými problémami pracovných dní, aj tých nepracovných, nad našimi malichernosťami a mikrosvetmi, v ktorých sa väčšinu roka chtiac či nechtiac cyklíme, takmer ako moje rybičky v akváriu.

 

 

12986412_10153941957712631_333674070_o

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s