Akcia Rysy

20.MAREC 2015, RYSY, VYSOKÉ TATRY, 21:30

Tak som sa konečne vytrepala na chatu Rysy. Čo vám poviem, nie je tu, nečakane, takmer nič, okrem tej chaty. Takmer nič píšem preto, lebo je tu teda ten sneh, skaly, obloha, teraz už aj hviezdy . . . a potom tá chata no. A inak nič. Z mierneho zúfalstva som vypila už jedno pivo a trochu slivovice, čiže môj opis teraz môže byť už mierne prifarbený. Teda, asi určite je. Kúpila som si tu inak aj konečne takú tú šatku že buffka, či ako (Bufo je tuším aj latinský názov pre žabu).

Nie no lebo všetci títo tu (tridsaťjeden ľudí konkrétne) tu majú tie šatky a je to celkom dobrá vec, akože keď ti páli slnko na hlavu celý deň, alebo nechceš aby sa ti zapálilo hrdlo, a tak. Proste normálna šatka, ktorú si môžeš dať na hlavu aj na krk, ale títo nadšenci sa tvária, že bez toho nemôžeš byť.

Ako nepovedia ti to takto otvorene, ale zakaždým keď vidia, že si na seba dávam nejaký pridrbaný šál alebo ČOKOĽVEK iné na krk, tak na teba tak divne pozrú a upravia si tú svoju buffku na krku. Dokonca si spomínam, že raz to niekto aj povedal, doslova že: „Ja si už neviem predstaviť život bez buffky“. Tak to už len bolo niečo. Odvtedy mi to možno nejako ostalo v podvedomí alebo čo, proste som tu dnes videla zavesené tie buffky nad barom a už to šlo.

No nevadí. Tak proste sedím tu medzi tridsaťjeden asi skialpinistami, some more than the others, a tak. Vonku len tie hviezdy, ale ani tie už teraz nevidím, lebo je tu svetlo vnútri … Svetlo konkrétne olejové lampy. Nič iné. Romantika, to sa musí nechať. Škoda, že ostane asi len pri tých olejových lampách.

Úprimne, bojím sa vlastne zajtrajška. Ale nemala by som sa. Bojím sa trochu lyžovania, fakt. Som si zobrala môj jediný ruksak, ktorý mám ešte z čias keď mi ho odporučil Marek (desať rokov dozadu), ktorý je príliš veľký, neviem sa s ním prakticky hýbať, vyjsť som to vyšla v pohode, ale nemám absolútne poňatia, ako s tým hovadom budem čokoľvek lyžovať.

Zajtra by mi mohli vziať veci, teoreticky, asi aj prakticky (Kajmo !) a môžu ma s tým potom celý deň vydierať. Proste som tu v riti sveta uprostred skál, kopcov a snehu no, čo vám poviem. Dva mesiace otravujem, že chcem dať niečo takéto a teraz sa bojím.

Je tu záchod aj vnútri, ale ten sa upchal prvý večer. Zvyšok nášho pobytu sme preto museli šlapať na legendárnu latrínu, postavenú na kameňoch na vrchole, pod ktorým bol prudký zráz dolu a výhľad na mierne šialené strmé skalnaté štíty.

21.MAREC 2015, RYSY, VYSOKÉ TATRY, RÁNO

Keď tak teraz spätne po dvoch dňoch premýšľam nad atmosférou rána na chate Rysy. Je to INÉ, ako keď sa chystá na nejakú túru, alebo na lyžovačku. Tam je jediná reálna obava byť na čas do tmy. Tu je vcelku reálna obava o prežitie do večera. Aspoň v mojom prípade určite.

Ľudia sa chystajú, chodia hore dolu s vecami, ruksakmi, sondami, mačkami, lopatami a podobnou skialpinistickou háveďou, s ktorou som sa ja zoznámila len predvčerom, a veľa toho nenahovoria, ak nerátam veľmi vecné dohadovanie sa o tom, kto kedy kam s kým ide, po prípade čo si berú.

Ja som ráno bola definitívne rozhodnutá, že idem so skupinou, ktorej velí Kajmo. Mierne sebadeštruktívne, vlastne riadne. Z veľkej miery aj zúfalé. Nikoho iného tam prakticky nepoznám, ak nerátam Padlečíka, ktorý si pôjde svoje v nejakej šialenej zostave fanatických skialpinistov, a Ježuru, ktorý ide zachraňovať speváčky z Hot Serenades (inými slovami, priviesť ich všetkými dostupnými technickými prostriedkami v podobe lán či istenia na chatu Rysy. Živé, podotýkam, nakoľko nám tu majú večer vystupovať, aby sme podľa Ježurových slov “neboli len na takej bohapustej skialpinistickej akcii”).

Pobehujem hore dolu po chate ako zmyslov zbavená, neviem nič nájsť, strácam veci hneď ako ich nachádzam, neviem čo skôr, panikárim, že si nakoniec musím brať ruksak. Konečne sa nejako vytrepem von. Automaticky ma napadne, že si musím čo najrýchlejšie nalepiť pásy na lyže, lebo na mňa zabudnú a nechajú ma tu s tými bláznami, ktorí idú už len ťažšie trasy, a chatárom Viktorom.

Objavuje sa tam Padlečík, prosím ho, či mi pomôže nalepiť pásy, automaticky mi ich lepí, keď to konečne spolu nejako zmontujeme, zisťujeme, že predsa idem najprv lyžovať. Celé späť, už teraz na mňa čakajú. Konečne sa vytrepem, a víťazoslávne sa s mierne roztrasenými nohami dovlečiem na lyžiach na polozamrznutom snehu ku nim nad kopec, kde ma už čakajú. Tvária sa neutrálne, za čo som im vďačná.

Spravím pár oblúčikov, ktoré nie sú až tak zlé ako som čakala, ale to už zastavujeme a dávame veci dole, idú sa dávať mačky. Presne v tomto momente ma to už prestáva baviť. Mocem sa tam, hľadám sto hodín mačky, nachádzam ich, voľnou tvorbou si ich omotávam okolo lyžiarok a tajne dúfam, že Kajmo si to všimne, zdrbe ma síce, ale spraví mi to správne. Tak aj bolo: „EVA. Máš to celé zle, uvoľní sa ti to a spadne a zabiješ sa.“ Ja na to že „jáj aha no..“ „Ruky hore a nehýb sa“ zavelil plukovník a dáva mi mačky tak ako majú byť.

Ďalších desať minút mi trvá, kým si pripnem nejako normálne lyže na ruksak, aj tak mi vrážajú do ľavého pleca pri každom druhom kroku. Mám pocit že už teraz nemám na nič silu, mocem sa dolu po polozľadovatelom snehu, chytám sa pomocného lana, ktoré tam dal Ježura prichystať chatárom pre ľudí ako ja (a speváčky z Hot Serenades). Aj tak sa bojím každého kroku a v duchu sa pýtam, či som bola vždy taká posraná.

Trepem sa dolu krok po kroku, zabáram sa občas do snehu, raz sa šmyknem a ostanem sa držať už len lana, premýšľam ako to asi vyzerá pri pohľade zdola, že či aspoň ako z akčného amerického filmu, alebo či len skôr ako z českej komédie.

Znova chytám ako tak pevnú zem pod nohami…. konečne sa dotrepem dolu a to už ich vidím ako prví dvaja lyžujú na malú vyvýšeninu oproti a Kajmo sa snaží zacvaknúť lyžiarky do lyží. Ďalších desať minút kým všetko zbalím a zapnem lyže, konečne sa spúšťam na lyžiach, pri prvej otočke padám, postavím sa, zistím kade mám ísť, spúšťam sa, a konečne som zas pri nich. Výlet môže začať… Cieľ je Kôprovský štít.

Som príšerne smädná, ale oni už vyrážajú, tak idem aj ja. Lyžujeme, sneh je super, celkom pohoda. Asi tri minúty. Dostávame sa nižšie do malej doliny, dávame pásy…. Začíname šlapať s pásmi…. Najprv pohoda, potom sa dostávame na pre mňa veľmi nepríjemný traverz. Na ľavej lyži sa mi pravidelne odlepuje pás, ide ma z toho poraziť.

Chalani sú stále viac predomnou, dobieha ma skupina rozjarených Čechov (to som dopadla, sama v Tatrách s Čechmi), ktorí sa tvária, akoby boli na ľahkej túre v Malých Karpatoch. Rešpekt … Strašne sa namáham na tom traverze, príšerne sa bojím, že sa šmyknem dolu, zletím a je po mne. Premýšľam, že možno som tehotná… Premýšľam, že dúfam, že sa v nedeľu dostanem späť k Palovi, pozrieme si House of Cards, a všetko bude zas dobré…

Stále ten traverz, šmýkam sa na každom druhom kroku, úplne kazím stopu Čechom za mnou, ktorí na to prichádzajú a postupne ma predbiehajú, až na jedného, ktorý to asi poriadne oľutoval. Dostávam sa na kopec, ktorý už nie je síce naklonený na ľavo ako jebnutý, ale je zasa strmý. Trepem sa ako viem, skúšam všetky smery, ktoré stúpajú aspoň trochu aj hore…

Chalani sa postupne jeden po druhom strácajú za horizontom bieleho kopca. Nadávam si, že som sem šla, trepem sa, trepem sa …. Krok po kroku, krok po kroku, šmýkam sa, padám, vstávam, padám vstávam, šmýkam sa .. až zrazu začínam krok po kroku vidieť na druhú stranu kopca, kde ma už čakajú. Dobre, pohoda, nebolo to také hrozné. Chvíľu oddychujeme a ideme zas ďalej. Chvíľu celkom kľud a začínam byť na seba trochu hrdá, a potom to zasa začína byť strmé.

Je to stále strmšie a strmšie. Začínam sa už priveľa krát a vo veľmi krátkych intervaloch za sebou cítiť, že toto už naozaj proste nedám, avšak nemám teraz už veľmi inú možnosť. Po nejakom, pre mňa neidentifikovateľne dlhom čase chalani zastávajú a dohadujú sa, ako ďalej. Modlím sa, aby to nebolo naľavo na najstrmšiu vyvýšeninu, popretkávanú obrovskými šutrami a so štrkom na zemi. Asi nemusím ani písať, že to tak bolo, po pár chabých pokusoch a uistení sa, že neexistuje žiadna iná možnosť, a zavrhnutí tej najzúfalejšej, že by som tam na nich proste len počkala a zamrzla, si rezignovane dávam dole lyže a trepem ich na ruksak.

Štverám sa po šmýkajúcich sa kamienkoch, nejako sa zmobilizujem a vyleziem hore relatívne rýchlo (stav tranzu prichádza). No to už aspoň vidíme na náš cieľový kopec. Mierne povzbudená sa trepem ďalej, idem, idem, nestojí za reč opisovať to podrobnejšie, proste sa po nejakom čase ocitnem už takmer pod kopcom.

Obzerám sa naokolo, výhľad akože krásny, no jebať to, koho by to v takomto stave mohlo akokoľvek nadchnúť, mi povedzte. Počasie našťastie stále ukážkové. Ale aj to mi už prichádza surreálne. Chalani si už akurát sadajú na skaly na kopci, z ktorého ste za takých desať minút s mačkami už na samom vrchole. Kričím na nich: Čakám vás tu!”, Baumgi na to kričí na mňa: “Okamžite vylez sem !”. Po pár minútach poslúcham ako malé stratené decko, a vyštverám sa za nimi.

Baumgi s Kajmom odchádzajú na ten vrchol, ja aj s Baumgiho kamošom ostávame tam, a potichu premýšľame o smrti. Nakoniec príde ten moment, že nás čaká to zaslúžené zlyžovanie dole. Pohľad vskutku nádherný. Naozaj. Úžasný sneh, krásna, nie úplne na zabitie strmá dolina, výhľad na všetky strany, až sa z toho človeku točí hlava. Lenže čo z toho, keď možno o chvíľu zomriem.

Serem na všetko a idem si lyžovať dole. Idem si to lyžovať DOBRE. Aj sa tak deje, nepadám, robím si oblúčiky, sneh práši za mnou na všetky strany ako za veveričkou z Ice Age kebyže ide tento kopec, chvíľu ten pocit nesmrteľnosti, pre ktorý to asi tí skialpikokotisti robia .. a si zas dolu v riti v doline na konci sveta.

Pred nami diera. Samozrejme skialpinisti by to nazvali dolinou. Snažím sa odhnadnúť najefektívnejšie spustenie sa na lyžiach, aby som čo najmenej traverzovala na druhú stranu „doliny“, celkom sa mi darí.

Zastanem nakoniec v pre mňa extrémne nekomfortnom naklonení, v ktorom si ešte k tomu musím zasa vyzuť lyže a prichystať sa na šlapanie. Bojím sa ako sviňa, mám závrat, napriek tomu sa samozrejme pozerám na výhľad do diery, a na Kajma chystajúceho sa pár metrov podomnou. V záchvate sebadeštrukcie fotím Kajma, a aj chalanov, fotka stojí za to, ale čo z toho, to neviem.

Zázrakom mi žiadna kľúčová časť (všetky) nepadá do diery, a ja sa nadychujem a idem do traverzu. Prežila som to, detaily vynechajme, komu by prospeli, ocitám sa na vrchole diery. Neviem, či chcem vedieť, čo ma čaká na druhej strane tejto doliny, ale je to jedno, dozviem sa to už o minútu. Bájny žľab. Prví dvaja chalani to zlyžujú relatívne dobre, Kajmo relatívne zle, a ja padám už pri prvom oblúku. Aj pri druhom, aj treťom.

Neuveriteľné. Som totálne nasraná, tie hrudky ľadu nemajú so snehom spoločné absolútne nič, vidím sa ležať o oblúčik nižšie so zlomenou nohou. Kajma sa zmocnila zodpovednosť vodcu, a trpezlivo ma čaká pri každom oblúku. Baumgiho kamarát nás čaká dole s prichystaným foťákom na nás. Ak sa pokúša o video, premýšľam, ako veľmi by ho bolo treba zrýchliť, aby to bolo aspoň vtipné. Nejakým zázrakom a štýlom posuň sa s lyžami smerom dolu a nezabi sa som sa dopracovala ku koncu žľabu. Prežijem. Die another day.

Lyžujeme dolu zyvšok. Babračka. Slnko znovu svieti, obloha je opäť modrá. Oddychujeme dolu na skalách, chvíľu sa opaľujeme. Trepem nejaké blbosti od radosti, že som prežila a len tak, aby som vytočila Kajma a mohla sa na tom trochu pobaviť, a to Kajmo pozrie na jednu moju topánku, ktorá bola uvoľnená. „Eva, takto si akože šla celý ten čas ?“ pýta sa. „Ja neviem, tak asi áno.“ „Nič v zlom, ale niekedy sa naozaj divím, že si sa dožila dnešného dňa.“ A potom dodáva: „Som príjemne prekvapený“.

13010180_10153941948457631_1903685967_o
Akcia Rysy
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s