Kauza paradajky

Začínam mať pocit, že čím dlhšie som v Írsku, tým menej viem hovoriť po anglicky. Napríklad včera som v obchode pri automatickej pokladni zabudla, ako sa povedia paradajky. Nie že by som tak celkovo veľmi ovládala túto primitívnu slovnú zásobu pomenuvávajúcu jedlo v akomkoľvek jazyku, ale toto ma prekvapilo.

Tak som si začala na monitore vyťukávať postupne celú abecedu v nádeji, že natrafím na obrázok paradajok. Rada za mnou sa stupňovala, a bola som asi pri písmene J (aj keď som tušila že tam to asi nebude), keď ku mne prišla predavačka s mojou obľúbenou otázkou „are you all right“, ktorá nedáva zmysel takmer nikdy keď ju Íri použijú.

Tentokrát ma to vytočilo o trochu viac ako obvykle, tak odpovedám „yes“ tak zo srandy že čo ona na takúto číru drzosť. Správna odpoveď by totiž bola „oh yes sure I´m perfect thank you I just couldn´t find the tomatoes anywhere now would you believe that, I must be really tired, I m sorry to be making this big queue in here now.“

Prišlo mi však omnoho jednoduchšie hrať sa na postihnutú, lebo k nim sú tu aj tak všetci najmilší, a tak vravím že „yes“. Ona na to, neprekvapivo, že „no problem“. Čo dávalo ešte menší zmysel, ale aspoň ma to pobavilo. „No problem“ by totiž bola jej správna odpoveď, kebyže ja poviem to všetko, čo som mala povedať. Ja som to síce nepovedala, ale ona sa nenechala vyviesť z miery a slušne aj tak odpovedala „no problem“. Na to mi energicky vyťukala paradajky a znova sa ma spýtala či som v poriadku. Ja zasa že „yes“. Tak odišla a zdiaľky ma so značným znepokojením pozorovala.

Medzitým som zvládla cibuľu, papriku, brokolicu, a zasekla som sa na mrkve. Tentokrát váhala o trochu kratšie a okamžite pribehla, spýtala sa ma či som v poriadku, ja že „yes“, ona že „no problem“, vyťukala mi mrkvu, spýtala sa ma či som v poriadku, ja že „yes“, ona že no problem.

Tak sme si takto spolu pokecali. Byť ňou, asi by som ma zabila. Napriek tomu som mala aj ja rovnakú chuť zabiť ju. Tak ale aspoň sme sa nerozprávali o počasí.

Uvedomujem si, že táto moja malá osobná bezvýznamná (ak vôbec niekým rozpoznateľná) revolúcia páchaná na osobe, ktorá vlastne nemôže za to, že mám kultúrny šok, je trošku sebecká, detinská, a hlavne značne zbytočná. Ale tak čo už. Aspoň bude mať aj ona doma o čom rozprávať. Keď ja tu už o tom píšem dobrých desať minút. Aj keď ona na toto najskôr zabudla už vo chvíli, keď mi naťukala tú mrkvu.

Ani neviete, čo všetko by som v tej chvíli dala za naše zamračené predavačky na Slovensku, kde by jedna z nich (ak vôbec) za mnou prišla že: „Čo na tom neviete prosím vás?“ Ja by som povedala, že som zabudla ako sa povedia paradajky. Ona by sa zasmiala a spýtala sa ma, či som unavená. Ja by som povedala, že áno, ale že to sme asi všetci. Ona že tak veru. A že ešte pekný večer teda, dovidenia. Takýto rozhovor samozrejme si u nás na Slovensku takmer nikto neváži.

Na druhej strane, viem že to isté som mohla povedať aj tej írskej predavačke (aj keď v Dubline asi skoro žiadna predavačka nie je írska, avšak aj kebyže je rovno Slovenka, Slováci sú tu v Dubline k zákazníkom absurdní na nerozoznanie s Írmi). Neviem, čo by povedala, kebyže jej poviem, že som zabudla, ako sa povedia paradajky. Zasmiala by sa ? Nie. Povedala by: „No problem.“

12991975_10153941963382631_225964764_o
Kauza paradajky
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s