November 2010

 

Osem týždňov

Že čo sa momentálne deje ? Nič. Sedím tu stále, teraz je to už tretí týždeň. Môj, inak vcelku statický liečebný pobyt spestrilo akurát trojdňové pobudnutie v nemocnici, a to takmer pred dvoma týždňami. Nechce sa mi veľmi zachádzať do detailov, lebo to bolo viacmenej otrasné, ale v skratke, prišla som po týždni plazenia sa po zemi v bolestiach a na liekoch k doktorovi na kontrolu, mali mi dať sádru.

Doktor sa, už tradične, zatváril akosi zronene už od prvého okamžiku, ako ma zbadal s vypätím všetkých síl sa presúvať s mojou obrovskou opuchnutou nohou a ešte väčšou dlahou vo výške nad zemou tak vysokej, ako mi to len umožňovalo moje stehenné svalstvo, a začal si rezignovane potichu písať správu.

Vlastne práve v tomto momente začínam zachádzať do úplných detailov, a tento môj osobný zvrat v štýle písania ma vzrušuje. Potom si pozrel môj pozoruhodný rtg snímok, a prehlásil, že mi to možno bude treba operovať, že mám ísť na traumatologické oddelenie na Antolskej. “Koľko budem mať sádru?” spýtala som sa tónom, akým by som sa pokojne mohla spýtať aj, koľko mesiacov života mi ešte ostáva. “Osem”. To číslo ma zabilo. Na Antolskej bola reč o šiestich.

Potom nič. Plač a slzy a dlhé chodby a my bez seba, zabúdajúc okamžite všetky navigačné rady v tom momente, ako nám ich ľudia dopovedali, keď sme pendlovali medzi rtg a ambulanciou.

V ambulancii na traumatológii ma privítal mladý zdeprimovaný doktor, po boku so sestričkou, ktorá, dúfam, mala minisukňu, lenže bola asi prikrátka na to, aby ju bolo vidieť spoza bieleho plášťového saka, takže všetci viacmenej videli len neprirodzene hnedé silonky, a potom tak isto neprirodzene hnedý mejkup, ktorý mala zasa na tvári.

Po malom melodramatickom predstavení a škriepení sa s mojou mamou o tom, čo všetko viem a neviem spraviť bez jednej nohy, som sa nakoniec posadila na ich ležadlo, šťastná, že tú nohu mám aspoň na chvíľu vyloženú, a teda nemám pocit že mi opuch nohy roztrhne dlahu. V tom istom momente, ako som si toto pomyslela, mi doktor oznámil, že mi ide dať sádru a preto musím mať nohu dole aspoň desať minút.

Sestrička vyzerala z tohto celého príjemne rozrušená, a nezabudla mi pripomínať, že by som mala mať nohu dole už aj teraz, ako sa s nimi rozprávam, aby som si zvykla. Keď som sa rozplakala, vysvetlil mi, že keď mi to správne napraví a dá do sádry, nebude asi potrebná operácia. Zaťala som zuby, a nechala ho hrať sa s mojou nohou dobrých päť minút, a tešila sa zo sádry.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s