Operácia
Keď sme konečne vyšli z mučiarne, v miestnosti, kde ma mali operovať, ma čakali veselé anesteziologičky, zjavne pobavené a rozjarené zo zvukov, ktoré počuli odtiaľ vychádzať, patrične vtipne to komentujúc.
Nechali mi ležať nohu len tak na operačnom stole. Mala som neustále pocit že už len pri tom samotnom ležaní bez dlahy sa mi zlomí niekde ešte aj štvrtý krát. Skúste mať voľne položenú nohu s vedomím, že tri kosti si tam v tej chvíli akurát robia, čo chcú.
Patrične som s nimi tieto moje úvahy zdieľala, na čo oni urýchlili proces dávania mi anestézie a rázne mi pichli injekciou do ramena. Ešte som sa stihla po stoosemdesiaty tretí krát spýtať, kedy budem chodiť a či mi dajú novú dlahu za anestézie alebo opäť za živa, na čo niekto skonštatoval, že majú “veľmi aktívneho pacienta”.
Doktor vyhlásil, že som len vystresovaná, a že on sa so mnou už predtým rozprával. Asi sa ma tým chcel zastať, aby som sa potom po operácii neocitla rovno na psychiatrii.
Ďalšia vec, na ktorú si spomínam je až, ako som sa zobudila na prenikavú bolesť nohy, s pocitom že je v úplne nevhodnom tvare akosi naľavo. Pýtala som si lieky proti bolesti až kým mi nepichli injekciu do stehna spôsobom, že som mala paralyzovanú už aj tú zdravú nohu.
Ležala som úplne mimo neviem ani koľko, potom som v akomsi bielom oblaku zbadala toho aktivistu lekára pýtať sa ma, či idem na vozík na rtg. Začala som rozprávať niečo v tom zmysle, že či sa zbláznil, ale keď mi na to odpovedal, že sa teda uvidíme v pondelok (bol piatok), začala som odhodlane mrmlať, aby sme išli teraz. Na čo on rezignovane odišiel s prostým “Dovidenia”.
Potom som ešte v tom istom oblaku zbadala moju mamu, a počula jej hovoriť mi, že mi doniesla slúchatká k MP3 prehrávaču. Keď som si predstavila, že by som mala teraz počúvať hudbu, naplo ma na vracanie, tak som jej tuším ani nedokázala poďakovať.
Potom mi už len o jednej v noci volal kamarát, že sú práve v krčme aj s Henrietou, Anastáziou a Emou, chystajú sa natáčať porno, a pýtal sa kde som a či sa nepridám (vtip, pre menej zainteresovaných). Keď som mu povedala že som v nemocnici vcelku sa vydesil a prehodil so mnou ďalších pár povzbudivých viet, a potom som opäť zaspala.
Ráno asi o štvrtej som sa zobudila na prenikavé neónové svetlo, aké možete zažiť inde asi už len pri výsluchu, a potom na naštvaný hlas sestričky, že sa mám umyť. S vypätím všetkých síl som rozlepila oči a po asi minúte som zaostrila na zdroj toho, čo ma malo umyť – biela miska ako z druhej svetovej vojny a vedľa nej taká tá malá utierka, ktorou umývajú bábätkám zadky. A mydlo.
Pozrela som von oknom, či je ešte stále tma, samozrejme že bola, hviezda tam bola ešte tiež. Skôr než som sa odhodlala rozhodnúť, o čo všetko sa chcem s tou misou pokúsiť som opäť zaspala.
Zobudila som sa až na to, ako sestrička misu odnášala s pohŕdavým výrazom hovoriacim, že to je môj problem, keď chcem ostať špinavá. O asi pol hodinu som sa znova zobudila na to, že mi doniesli rožok s nejakou neidentifikovateľnou pomazánkou. Bolo síce stále ešte asi len 5 hodín, ale po predchádzajúcom zážitku som pochopila, že ak na jedlo nezareagujem dostatočne skoro, pominie sa presne tak ako tá miska z druhej svetovej. Zjedla som to a zaspala.
vzletmosvetom 