Cesta do Mandalay

Takmer až cestopisný denník

Píšem “takmer až”, pretože som rozhodne nepísala o každom dni, a taktiež skromné množstvo geografických ako aj politicko-historických faktov o tejto krajine by mohlo pri výraze “cestopisný denník” čitateľa sklamať. Na druhej strane, všetko vyššie spomínané si môžete kedykoľvek vyhľadať. Moje dojmy nie. 

13035485_10153957947827631_857280754_o (1)

Cestou do Barmy

5.11.2014, VIEDEŇ V LIETADLE NA CESTE DO BANGKOKU

A! Je tu môj bájny deň! Odlietam z Európy, zajtra ráno nás vylodia v Bangkoku.

Sedíme tu, na euroázijské pomery vraj celkom „malé“ lietadlo (len osem radov), obklopení Ázijčanmi, idúcimi domov, sexturistami (Slováci), a za nami sedí týpek z Viedne, jeden z takých, pri ktorých človeku príde na um, že osud možno existuje, alebo trest za zlé činy v minulých životoch, alebo Boží hnev alebo ja neviem.

Asi päť minút na to, ako sme sa postavili do obrovskej záplavy Taiwancov (sa práve dozvedám) na check-in batožiny, privalil sa tento Rakúšan s taškou cez plece, a čierno-žltým obrovským „batohom“, vyzerajúcim ako taký, čo sa v nich vláčia nafukovacie člny, obmotaným dlhou hrubou reťazou so zámkom na kód.

Sebavedome, alebo skôr nevedome, sa postavil pred nás a zložil sa tam. Tričko so škorpiónom na chrbte. Rozprával sa sám so sebou, alebo s hocikým, kto sa pri ňom práve ocitol, a popritom nepretržite lúštil kód na jeho obrovskom zámku.

Prešiel s nami takto celú radu (čo sa síce aj tak trochu dalo očakávať), zo všetkých reštaurácií pred check-inom si zvolil práve tú našu, a zo všetkých štyristo ľudí v lietadle teraz sedí priamo za mnou (miesta v lietadle boli vopred obsadené), pretrvávajúc vo vlastnom monológu.

Celkovo inak zvláštny pocit, ísť tentokrát s Ázijčanmi ku nim domov, a nie naopak, ako som bola zvyknutá doposiaľ. Ktovie, či si na tento pocit netreba tak či tak zvykať stále viac. Doma sú už všelikde.

Počas letu prvý krát chytám do rúk osamelú planétu, s úmyslom predsa len si niečo prečítať o krajine, v ktorej hodláme stráviť nasledujúce dva týždne.

Pre ľudí ako ja, ktorí až do tohto okamihu v podstate netušili, kde sa Barma nachádza, pripájam aj mapku z osamelej planéty.

150389032

Naším cieľom je prejsť rôznorodými dopravnými prostriedkami popri rieke, tečúcej vnútrozemím Barmy. Podrobnejšie povedané, priletieť z Bangkoku do Yangunu, dopraviť sa odtiaľ miestnym autobusom do Inle Lake, odtiaľ odletieť do Baganu, a nakoniec sa doplaviť do Mandalay, odkiaľ (dúfam) znova odletíme do Bangkoku.

Možno sa pýtate, prečo sme si zvolili práve túto krajinu. Poviem vám to úplne úprimne. Pretože som takmer pred rokom bola na jednom cestoklube o Barme.

Už dlhšiu dobu som mala v pláne navštíviť konečne Áziu. S Palom sme vlastne pôvodne chceli ísť do Thajska. Lenže potom šla do Thajska moja kolegyňa, ktorá normálne chodieva na rodinné dovolenky all inclusive do Talianska. Priniesla odtiaľ fotky, kde nebolo vidieť takmer nič, len turistov. Všade. Na pláži, v meste, pri všetkých budhistických chrámoch. Jednoducho všade.

V Thajsku taktiež bol už aj jeden náš spoločný známy hudobník, ktorý inak nebol nikde. Aj on tam už bol. Natočilo sa tam už priveľa filmov. Krajinu videlo už priveľa ľudí. Je, žiaľ, na môj vkus už vykradnutá.

Bol teda možný ešte Laos, alebo Kambodža. Aj o nich bol cestoklub. O hodinu skôr. Lenže ja som prišla o hodinu neskôr, a cestoklub bol o Barme. A tak sedíme teraz v lietadle do Bangkoku, odkiaľ poletíme do Barmy.

V mojich dojmoch zo spomínaného cestoklubu o ešte relatívnej turistickej nepoškvrnenosti tejto krajiny ma utvrdzuje aj úvodná strana osamelej planéty:

Presne teraz je čas navštíviť túto výnimočnú krajinu, posiatu zlatými pagodami, ktorá vás ešte stále vie očariť tradičným ázijským spôsobom života, a zároveň vám odhalí aj ešte nedávno neprístupné miesta, ktoré postupne otvára pre turistov…

Nakoniec sa odhodlám nazrieť trochu aj do histórie Barmy, kedy narazím na titulok: “The Junta Years: 1962-2010”.

“Čo je to junta ?” pýtam sa Pala.

“Myslíš chunta ?” pýta sa Palo.

“Tak chunta…” odpovedám otrávene.

“To je vojenská diktatúra”.

“Čo ? ! My ideme do krajiny, kde ešte nedávno vládla vojenská diktatúra ?!”…

6.11.2014, 18:28 MIESTNEHO ČASU, BANGKOK, THAJSKO

Rozbití na šrot sedíme v Bangkoku v reštike vedľa nášho hotela. Je tu dusno ako v peci, vedľa nás vlastne aj všeličo pečú, nechcem radšej vedieť čo. Ale asi vlastne ani nič extra exotické, čo by bolo vôbec hodné nejakého akože pohoršenia alebo pobavenia, lebo sme v turistickej časti.

Zomieram túžbou ísť spať po jet lagu, aj keď len šesťhodinovom. Svojím „elánom” som nakazila už aj Pala, ktorý už tiež má asi toho dosť. On však na rozdiel odo mňa je odhodlaný ísť spať presne až o desiatej večer, lebo to je vraj jeho overený trik, ktorým vykráti všetku ďalšiu únavu.

Vcelku dosť brutálne do toho núti aj mňa. Stále ma straší, že ak to spravím akokoľvek inak, bude sa tá únava so mnou ťahať ďalšie dni, možno aj celé dva týždne. Akosi sa mi tomu nechce veriť, a hlavne sa mi chce fakt spať, takže začínam na to kašlať.

Zasa na mňa akurát s miernymi obavami pozrel, ako mi klipkajú oči, a získavam dúfam že dočasnú prezývku „sôve“ (asi akože malá sova).

Predtým sme sa trochu pomotali po najbližších uličkách a popri rieke, kde boli akési vyzdobené lode, asi nejaká slávnosť.

Cesta vlakom z letiska na vyvýšenej trati s výhľadom na mesto pod nami bola asi najzaujímavejšia, milión malých chutných domov s typickými strieškami, škaredých panelákov, a výškovych business budov, všetko skoncentrované a koexistujúce v tisíckach malých mikrosvetov zlúčených v jeden celok zvaný Bangkok. Toľko prvé dojmy.

DSCN7028

NESKÔR VEČER, 22:56 MIESTNEHO ČASU, BANGKOK, THAJSKO

Tak už som sa trochu prebrala, doteraz som spala, teraz spí už zase Palo…

Sme si teda spravili každý sám prechádzku po uličkách chýrnym večerným Khao San Road. Je tu už príjemnejšie. Jedná sa síce výlučne o turistické miesto, ale aspoň to tu celkom žije. Klasicky stánky obchodíky bary reštiky a z každého iná hudba.

Dala som si na seba trochu paranoidne biele tričko s dlhým rukávom a dlhé nohavice, zo strachu pred malarickými komármi a miestnymi chlapmi, a potom som tam chodila medzi turistkami v mini sukniach a s výstrihmi ako uplný exot. Aspoň na mňa nikto nič nevykrikoval.

Začínam si buď už trochu viac privykať na tento pre mňa neskutočne dusný vzduch, sťahujúci mi pľúca a vytvárajúci vo mne pocit bolesti hrdla a uší, alebo sa už len ochladilo a je tu už príjemnejšie. Sme tu na dva týždne, tak snáď si čoskoro zvyknem ešte viac.

DSCN9491

Kedže Bangkok má v našom výlete plniť len funkciu prestupnej stanice, pokladám za zbytočné spomínať všetkých zlatých budhov či turistov, ktorých sme na našej obchôdzke budhistických chrámov stretli (ťažko povedať, čoho bolo viac).

Rovnako neprelomový (aj keď pre mňa unikátny) mi príde prvý zážitok divokej jazdy miestnymi lodičkami po rieke, alebo občas nie úplne najčistejších uličiek, ktoré som si príležitostne pomýlila (a keď už som tam bola, tak aj odfotila) s dvorom skromných príbytkov tých dúfam najchudobnejších v Bangkoku.

Podľa načítaných informácii čokoľvek z vyššie spomínaného totiž aj tak nadobudne na svojej intenzite a svojráznosti až v Barme.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s