Šesto nedieľ

 

 

17.12.2015

 

Viem, každý vám to hovoril. Tie neurčité varovné pohľady všetkých už rodičov, snažiac sa skrývať to najhoršie zdesenie z toho, čím si prešli oni, a čo nás neminie. Tých milión článkov na internete, od vtipných cez zúfalé a patetické až po mierne psychedelické rozpravy na modrom koníkovi.

A celkovo tá nepopierateľná PREMENA väčšiny ľudí po tom, ako sa im narodia deti. Vy to všetko odignorujete, lebo veď inak by ste tie deti predsa nikdy nemali, a hnaní hormónmi a biologickými hodinami sa s nadšením podujmete splniť si vašu reprodukčnú úlohu, vaše životné poslanie.

Tehotenstvo, ak máte šťastie, čo bolo v mojom prípade, vám príde ešte relatívne milé, postupné obmedzovanie rôznych fyzických a neskôr už aj psychických aktivít vám príde absolútne hodné toho úžasného pocitu, ktorý príde, keď sa vám dieťa narodí. Čakáte a tešíte sa, čítate si o výbavičke, počúvate s úsmevom rôzne hrôzostrašné príbehy vašich známych a kamarátov-rodičov, a nazdávate sa, že určite preháňajú, alebo že vám sa to nestane …

Potom príde pôrod. Pre mňa proste len systém šok a je po tom. Avšak POTOM. Potom si uvedomíte, že sa to naozaj stalo. Ona tam je. Malá miniatúrna bábika nežne a chutne sa zvíjajúca v pre vás nepochopiteľných polohách, zvukoch, a gestách, a vy netušíte, či to, čo robí, je v poriadku, alebo nie, a už vôbec nie, čo vám tým chce zdeliť, a či vôbec niečo.

Ďalšia vec. Ona tu už bude. Teda aspoň v to dúfate, o to sa bojíte, aby tu už vždy bola, a to je zároveň aj zdrojom vašich nových, doposiaľ neobjavených pocitov … Bude tu vždy, a vždy sa zobudí znova… v nečakaných a nevyspytateľných intervaloch medzi jednou a štyrma hodinami.

Ak je to každú hodinu, po chvíli šaliete a zúfate, že sa už nikdy nevyspíte a jednoducho skolabujete. Po štyroch hodinách sa začnete obávať, či je to ešte s ňou normálne, a zvádzate vnútorný boj, či si narušiť chvíľku pokoja a harmónie a zobudiť ju, alebo ju vystaviť možnej podvýžive, a čiže nechať ju tak, a spoľahnúť sa na prírodu.

Ešte by som sa chcela dotknúť témy kvalita vášho života. Resp. teda, môjho života. Aj pri maximálnom luxuse, ktorý ja mám, a síce normálny nápomocný inteligentný partner, milujúci rodičia pomáhajúci mi s jedlom, a relatívne priaznivá lokalita v blízkom centre mesta, aj napriek tomu som v stave, že keď som sa po troch týždňoch izolácie ocitla na päť minút na vianočných trhoch, musela som sa ovládať, aby som sa nerozplakala od dojatia nad toľkým šťastím.

Áno, hovorím o vianočných trhoch v Bratislave na Hlavnom námestí. Áno, o tých dvadsiatich stánkoch s cigánskou a vareným vínom, ktoré vám dopomôže po chvíli ku krajšiemu dojmu z tej tlačenice celej Bratislavy na priestore niekoľkých metrov štvorcových, ďalších dvadsiatich stánkov s rovnakými výrobkami, ktoré sa tvária, že sú ručnou výrobou, a programu so Zuzanou Smatanovou na provizórnom drevenom pódiu vedľa vianočného stromčeka. Prišlo mi to tam ako v rozprávke.

Zážitok som mala dokonca aj keď som si šla po môj výsledok z histológie na Kramáre. Cítila som sa doslovne ako väzeň, ktorý na chvíľu ušiel zo svojej cely a nenápadne, a hlavne čo najrýchlejšie sa snaží užiť si tento ťažko popísateľný moment chvíľkovej slobody. Snažila som sa tváriť normálne, keď som sedela v autobuse a prišlo mi to ako neuveriteľný luxus, môcť sa len tak pozerať von oknom. Že by som si prečítala nejaký článok v mobile ? Nie, nie, nemrhajme touto šancou vidieť niečo iné než moje štyri izby doma v byte.

Prvá prechádzka s kočíkom. V absolútnom strese sme za jej pekelného revu na ňu celí spotení navliekli všetky vrstvy, ktoré sme uznali za vhodné, po miernej akrobacii natrepali kočík po častiach do výťahu, a víťazoslávne sa vytrepali na čerstvý vzduch.

Po troch krokoch sme na moje zúfalé naliehanie museli zastať, lebo som ju musela skontrolovať. Aj po ďalších troch. Aj po tých ďalších. A potom po štyroch … Väčšina začiatkov akéhokoľvek náznaku rozhovoru prerušená obavou, že jej skĺzla čiapka z ucha, prepadla sa príliš hlboko do kočíka, nebodaj OTVORILA OČI.

Taktiež si matne spomínam na moje, teraz už celkom vtipné otázky adresované sestričkám na Kramároch. S terajším už kritickejším pohľadom na vec, nezahmleným pekelnou škálou hormónov, sa pýtam sama seba, ako je možné, že ma neposlali rovno na psychiatriu alebo Alicu do detského domova.

„Je to v poriadku, že je aj hore ?“

„Je to normálne, že plače ?“

„Nemyslíte si, že sa bojí v noci tmy ?“

„Alebo sa bojí svetla, ktoré nepozná z brucha ?“

Rovnako som si nikdy predtým nevedela tak celkom doslovne predstaviť, čo to presne obnáša musieť tam pre ňu byť každé tri hodiny. Obzvlášť to slovo „KAŽDÉ“. Tuším niekedy v štvrtom mesiaci tehotenstva ma kolegyne v robote oboznámili s faktom, že bábätká sa v noci budia tak každé štyri až dve hodiny. Vcelku ma to šokovalo, ale keďže som už bola tehotná, rozhodla som sa to vytesniť.

A potom sa človek zobudí o tretej v noci na ten najnepríjemnejší zvuk, aký si viete len predstaviť s názvom detský plač, a pýta sa, čo komu v živote spravil. Snažíte si uvedomiť, kde sa nachádzate, a čo sa od vás asi tak očakáva.

Poviem vám to úplne úprimne, mám teóriu, že intenzita a celkovo typ zvuku, ktorým disponuje detský plač, je výsledkom evolúcie, ktorá prirodzene vyselektovala bábätká s tým najotravnejším plačom, ktoré tak boli najviac schopné prežiť niekde v jaskyni v dobe kamennej, kde popri nich revalo ešte ďalších šesť rovnako hladných bábätok, ALE, nie všetky rovnako nervy drásajúco.

Aj keď iní rodičia by ma asi zbavili mojej domnienky o výnimočnosti intenzity Alicinho plaču, musím povedať, že som sa aspoň utešovala faktom, že Alica by v tej jaskyni podľa mňa prežila. Prichytila som sa nejeden krát pri nie úplne romantickom pripustení si, že jediný dôvod, prečo som okolo Alici prvé týždne behala ako doktori okolo Fica, keď ho skoro porazilo, je ten, že som sa zúfalo snažila utíšiť jej vreskot, ktorý mi drásal uši, a privádzal ma do šialenstva.

Samozrejme, na jednej strane ste v absolútnom strese z nemožnosti identifikovať jej problém. Ak však spravíte úplne všetko, čo vás len napadne, a ona stále pokračuje, vaša empatia s jej možným nepohodlím až nešťastím vám akosi, aj keď nechcene, čoraz viac vyprchá. Nie, pri takom pekelnom reve sa nemôže mať až tak zle. Pri takom pekelnom reve nás chce len zničiť. Vyžmýkať. Ako úplných žobrákov. Čo nebudú zachvíľu už ani vedieť ako sa volajú. Je to diabol. S anjelskou tvárou. Ach, veď toto. S anjelskou tvárou.

A potom nakoniec vždy prestala revať. Odmietam používať výraz plakať, lebo som presvedčená, že aspoň sedem z desiatich prípadov jej revu nemal s plačom absolútne nič spoločné.

 

17.2.2017

 

V tejto chvíli možno práve pobúreným mamičkám;

Aby som to upresnila, túto teóriu vo mne rozdúchala Alicina pediatrička, keď ju prvý krát videla, ako sa rozčuľovala na prebalovacom pulte bez jedinej vyronenej slzy (nie, nebola smädná, plienku mala plnú).

Keď ma videla, ako celá spotená nad ňou stojím a zdesene sa na ňu pozerám, tvrdí mi, že hlavným dôvodom, prečo teraz plače je, že cíti strach zo mňa. Áno, mohla ho naozaj len cítiť, lebo oči nemala absolútne v záujme otvoriť, ani čokoľvek odo mňa počúvať. Chcelo sa jej len vrieskať so zatvorenými očami (a ušami). „Viete, jediné, čo ona vie, je plakať. To je jej jediný spôsob komunikácie. Hovorí vám tým úplne všetko. Teraz vám napríklad hovorí, že nechce byť takto vyzlečená na pulte, keď ju ja počúvam týmto studeným počúvadlom“.

Dávalo to zmysel. Dodnes som našej pediatričke vďačná za túto informáciu. Odvtedy som jej „komunikáciu“ bola schopná brať s omnoho väčším nadhľadom. Konečne som pochopila, že ja som tá, kto určuje náladu nás oboch (aspoň vtedy som ešte mohla byť), a nie Alica. Ako výsledok, aj Alica začala „komunikovať“ umiernenejšie.

Dnes, keď má pätnásť mesiacov a komentuje absolútne všetko, čo sa len dá (a aj to, čo sa nedá), chápem, že Alicina pediatrička mala pravdu. Bola to otázka jej temperamentu. A celej jej „expresívnej“ osobnosti. Ktorú teraz tak milujeme, a kvôli ktorej by som si celé tieto zmätené začiatky kľudne vytrpela aj ešte raz.

 

17.12.2015

 

Nuž, ale dosť bolo o vreskote. Isté je, vždy nakoniec prestala. Niekedy preto, lebo dostala jesť (v takom prípade to BOL plač). Často len preto, že ma po tých príšerných nekonečných dvoch minútach odlúčenia niekde na vzdialenom gauči, kým ja som bola na záchode, znova zbadala, a bola zachránená. Občas preto, že sa jej konečne podarilo vykakať, prdnúť si, alebo si grgnúť. Alebo len preto, že ju ten vytrvalý protest proti všetkému, čoho sa musela vzdať, aby sa podujala narodiť a začať žiť ako normálny človek, jednoducho vyčerpal.

Občas zaspala aj absolútne uprostred toho najväčšieho revu. Proste koniec. Nateraz stačilo. Schrúpnem si trošku a potom sa do nich pustím znova.

Ale iné som chcela. Že keď teda prestala revať. Nebolo kľudnejšieho stvorenia na tomto svete, alebo teda minimálne v našom byte. Teda ak nerátam jej otca. Spokojne si odfukovala s vážnosťou anglickej kráľovnej v tvári, ktorá premýšľa, ako presvedčiť Britov, aby láskavo ostali v Európskej Únii, a s jemnosťou … bábätka.

Ale pre nás s jemnosťou, akú sme doposiaľ asi ešte naživo ani nevideli. Človek má pocit, že neprežije do rána, tá desivo krásna dôvera a odovzdanosť jej osudu nám, tá samozrejmosť, s akou si na nás uloží jej miniatúrnu hlavičku a blažene zaspí. Človek sa zahľadí a nachvíľu ho naplní ten zvláštny pocit novo nadobudnutej dôležitosti samého seba, lebo pre tento malý tvor sa práve stal jeho celým svetom, jeho celou realitou, jeho snom či nočnou morou, jeho nádejou či zúfalstvom…

Zahľadíte sa do diaľky, a začnete meditovať o úlohe matky, pričom vdychujete nenapodobiteľnú vôňu jej vláskov, neuveriteľne mäkkej a jemnej pokožky, a započúvate sa do jej až trochu desivo nepravidelných výdychov a nádychov, ako aj dvesto ďalších zvukov, ktoré je schopná za minútu vydať …. a potom otvorí oči.

A váš sen je preč. Je tu opäť ona, malý diabol, snažiaci sa priviesť vás do šialenstva svojím revom, a vy ju chcete akurát tak vyhodiť z okna alebo spláchnuť do záchoda (áno, pri jej veľkosti by to asi bolo naozaj možné). Nie, samozrejme, že nechcete (citlivejšie mamičky, predýchajte to, je to VTIP, ak si ešte matne spomínate na tento typ humoru, nazývaný aj cynickým (lebo ja už ani veľmi nie)).

Welcome to motherhood. Zatiaľ to vyzerá na tú najšialenejšiu húsenkovú dráhu môjho života. Lístok bol zadarmo, akurát ju zabudli vypnúť.

 

17122013_10154847477877631_1508340991_o

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s