Tandemový zoskok

Je relatívne zvláštne, ako dlho mi dochádzajú isté momenty v živote. Napríklad taký tandemový zoskok padákom.

Dostali sme ho spolu s Dodom a Vilom po zrejmom vyhodnotení našich kamarátov, že si ho zaslúžime dostať práve na tridsiatku (alebo možno len, že si ho zaslúžime dostať). Veľmi som to neanalyzovala, hovoriac si, že to už spravil asi takmer každý, aj takí, čo v živote o inom adrenalíne ani nesnívali, tak poďme na to.

Kupón nám platil celé leto. Preto sme sa ocitli jedno nedeľné zahmlené septembrové ráno (deň po Dodovej svadbe a dva dni po našej dovolenke na Korfu s našou desať mesačnou dcérou) o ôsmej so zalepenými očami a nevedomým pohľadom neprítomne sedieť v aute cestou na pre mňa až doposiaľ neexistujúce letisko Slávnica pri Trenčíne.

Samozrejme, že sme meškali, ale keď som vybehla v strese z auta, hľadajúc niekde lietadlo, do ktorého snáď ešte stíham naskočiť, zastavila ma hmla. Ktorá bola všade, a tým pádom som žiadne lietadlo nenašla. Sotva som našla malú kaviarňo-reštiku, kam ma znudene nasmerovali organizátori zoskoku.

Následne sme v nej čakali ďalšiu hodinu, kým hmla zmizne. Aj by som napísala niečo ako že v napätom očakávaní, ale úprimne, bolo to všetko, len nie to.

Nakoniec sa dozvedáme čas nášho „odletu“, a ja si napriek tomu päť minút pred ním neprítomne objednávam hemendex. Čo relatívne pobaví zvyšok skupiny. Zvyšok skupiny rozumej Dodova čerstvo pečená manželka Monika, Palo a Alica (naša desať mesačná dcéra). Teda okrem Alice. Tá sa na tom až tak zas nebavila.

Vychádzame von do už celkom poetického jesenného rána s hmlou už len v diaľke v kopcoch, a dostávame krikľavo oranžové nohavice a vrch. Keďže ja som mala skôr predstavu, že dostaneme niečo ako skafander (všetci sme predsa videli výbavu týpka, čo naposledy zoskočil z najvyššej zatiaľ dosiahnutej výšky), trochu ma zarazila táto kombinéza, podľa mňa vhodná skôr tak na jesenné okopávanie zemiakov.

„A čo budeme mať na hlave ?“ pýtam sa. „Uši“ odpovedá jeden z inštruktorov, evidentne hrdý na takúto premyslenú slovnú hračku. „No tak to určite nie, ja si teda vezmem moju čiapku“. Vyhlasujem. Inštruktorov pri tomto mierne prechádza smiech, začínajú sa asi obávať problémového účastníka. „Čiapku vám odfúkne…“ zamrmlú si, a potom hlasnejšie povedia „Tak máme tu takúto čiapku..“ a vyťahujú červenú čiapočku, ako pre červenú čiapočku, so zapínaním, aké má Alica. Okamžite si ju dávam na seba a zapínam, aj s rukavicami, ktoré mi taktiež ponúkli.

Tu prichádza môj tandemový inštruktor, čiže ten, ktorý bude so mnou skákať a zapínať náš padák. „Tú čiapku ešte nemusíte mať na hlave…“ hovorí mi, s mierne skúmavým pohľadom na mňa.

Cítim sa absolútne obsesívne s tou čiapkou, ale nemôžem si pomôcť, akosi ma desí predstava, že mi ten šialený vietor, aký tam určite bude, prefúkne uši tak, že to už nikdy nerozchodia. Snažím sa tváriť, že si z toho robím srandu, a dávam si ju neisto dole.

Potom inštrukcie … Človek si za to zaplatí (mu za to zaplatia), a ešte musí počúvať nejaké inštrukcie. „Takže teraz vám poviem, čo všetko od vás budem chcieť.“ „Dúfam, že nie veľa“ odpovedám, na čo on, že to určite nie.

Tak dobre. Nič len kde sa mám chytiť a v akej polohe mám letieť. Pri opise tej polohy sa mi hneď v hlave vybaví tých tisíc fotiek, čo som kedy videla na facebooku od všetkých nadšených novopečených „skokanov“ z lietadla, presvedčených o tom, že týmto sa dostali úplne za limit všetkých svojich možností a existujúcich komfortných zón, či spokojne si odškrtávajúcich túto povinnosť z ich zoznamu vecí, ktoré musia spraviť pred tridsiatkou, alebo o ktorých si prečítali v nejakej motivačnej literatúre.

Aj som premýšľala, prečo tam všetci vždy vyzerali ako pri epileptickom záchvate. Keď sa nad tým človek ale zamyslí, aerodynamicky tá poloha, v akej sme sa v škôlke na telesnej hrali na kolísku, asi dáva zmysel. Esteticky veľmi nie. Ale aerodynamicky áno.

Kým dumám nad týmto, ocitám sa zrazu na lavičke v tejto polohe (inštruktáž priamym príkladom), za „vtipných“ poznámok k tomuto úkonu od zvyšných inštruktorov. Predstavím si seba ležať v krikľavo oranžovej kombinéze na lavičke v polohe kolísky, a je mi z toho všelijako.

Potom na mňa napchal milión toho istenia a karabín, a mne sa v hlave vynárajú spomienky na moje lezecko-skialpinistické pokusy. Chvalabohu, že som to v tomto prípade nemusela vôbec riešiť ja sama. Ja sama som to v skutočnosti nemusela aj tak nikdy riešiť, lebo som to nikdy ani nevedela.

Dobre, vyštafírovaní sa lúčime, Dodo so svojou dvojdňovou manželkou, a ja s mojou desať mesačnou dcérou, spokojne sa na mňa usmievajúc z nosiča na Palovi, a ešte s Palom. Posledný pokyn pre Pala, aby jej nazabudol dať na hlavu čiapku, mi príde vlastne celkom vtipný.

Medzitým som si opäť dala na hlavu tú moju čiapku, pričom mi zasa len povedali, že ju ešte nepotrebujem. Dávam si ju teda dole a cítim sa už ako úplný psychopat, nastupujeme do lietadla.Teda, do lietadielka. Natrepeme sa tam ako sardinky, doslova, na dvoch lavičkách nás naskladali na seba ako utečencov v aute od Hyzy (možno trochu menej ako nich…) Vzlietame.

„Už ste boli niekedy v lietadle ?“ pýta sa ma inštruktor. „Áno..“ odpovedám, a premýšľam, či vyzerám až tak mimo. Normálny výhľad ako z lietadla (čo sa asi aj dalo čakať).

Pozerám, že skáčeme traja, ale sú tam navyše ešte dvaja. Jedna baba skáče prvý krát sama padákom. Rozprávajú jej tam nejaké posledné odporúčania, a vymieňajú si navzájom množstvo znakov až znamení, skoro ako akási posunková reč pre lietajúcich padákom, ktoré znejú desivo. Pravdepodobne však preto, lebo inak by sa asi veľmi nepočuli.

Bojím sa strašne aj za ňu, resp. o ňu. To by som v živote nezvládla, mierne panikárim už aj takto, čo sa prejavuje u mňa neprirodzeným absolútnym mlčaním, ktorým sa snažím vytvoriť dojem kľudne pôsobiacej a vyrovnanej.

V skutočnosti som podľa mňa vyzerala skôr ako taký ten svišť, čo zamrzne v stoji, keď vidí v diaľke nepriateľa. Len ja som sedela. Úplne paralyzovaná a v absolútnom strese. Pozriem sa na Vila a Doda, veľmi sa neusmievajú. Ja sa usmievam, ale nechcem radšej vedieť, ako veľmi prirodzene ten úsmev asi tak mohol pôsobiť.

Na hlave mám zrazu znova tú čiapku. Zas mi hovorí, že ju ešte stále nepotrebujem, mám ešte dosť času. Super.

Medzitým sa zozadu na mňa pripína všetkými karabinami a lanami. Dobre no, čo už. „Teraz sme vo výške 1500 m.n.m. „A z akej výšky vlastne skáčeme? „ pýtam sa. „4000“. odpovedá. „Hm, bola som vyššie“ hovorím, aj keď neviem načo sa s tým musím takto sprosto chváliť, to zas len preto, že som sa chcela tváriť, že som v pohode. „Ale asi ste odtiaľ neskákali.“ Hovorí on. „To nie.“ Zas ticho …

Inštruktori si o chvíľu začínajú medzi sebou ukazovať opäť tú svoju posunkovú reč, „Dve minúty“ hovorí jeden. Hm, ten čas tu letí tiež akosi rýchlejšie než tam dolu… A už to zrazu ide. Mám si dať okuliare. Napasuje mi ich na oči. Konečne si dávam čiapku, a nedáva mi ju dole. Dávam si asi po piaty krát na seba znovu aj tie rukavice.

A tu zrazu vidím, že chystajú Vila na zoskok. Vidím Vila, ako na stotinu sekundy zdrapol dvere lietadla a nechcel ich pustiť. Plesnú mu po ruke a … tisícina sekundy, prehnú sa pod palubu a zmiznú najrýchlejšie ako som kedy videla niekoho zmiznúť. Dosť desivé. Sila živlov. A my ľudia uprostred, absolútne bezmocní.

Ide Dodo. Tisícina sekundy, a mizne do oblakov.

Idem ja. Nejako sa presunieme na okraj paluby lietadla, nakloní ma, dávam sa poslušne ako prvák na základnej do kolísky a … smršť jak hovado.

Točím sa ako v centrifuge, len pritom s výhľadom na kopce, ktorý sa mi krúti pred očami ako na tom najbláznivejšom kolotoči. Pľúca mi ide prasknúť ten pekelne studený vzduch, čo sa mi do nich derie cez hrdlo. Ďakujem bohu aspoň za tú čiapku, ale aj tak mám v minúte tlak v ušiach taký, že mám pocit, že mi už vlastne možno aj praskli. Vidím sa v nemocnici so zápalom pľúc.

Vzduch, ktorý mi nimi preniká, je tak šialene silný a studený, až ma to bodavo bolí, nevnímam takmer vôbec nič iné okrem toho. Uvedomujem si, že vlastne nemám na sebe šál, len vysunutý rolák termomikiny a tej ich kombinézy na okopávanie zemiakov. Následne si uvedomoujem, že mám ešte aj otvorené ústa. Tak skúste si v takomto rozpoložení užiť ten výhľad.

Točím sa točím, točím, premýšľam, či mi už fakt úplne nedrbe že som sa zasa dobrovoľne ocitla v takejto metelici vzdušného chaosu, a premýšľam, že asi predsa len oceňujem výhľad na hory z nejakej statickejšej polohy než krútiac sa nad nimi ako vrtuľka vo vetre. Resp. vetrisku.

A tu zrazu … kľud. Vietor zmizne, poloha sa zastabilizuje .. a predomnou už len výhľad na kopce a mestečká. Ako z lietadla. Lenže nad tým visím. Musím povedať, že v tú chvíľu mi to naozaj neprišlo nijako extra výnimočné. Proste si tu tak lietam nad kopcami no.

Bojujem ešte stále s ušným tlakom, keď tu zrazu začujem hlas inštruktora. Jaj áno, on tu ešte stále je. „Žiješ?“ pýta sa ma. „Áno“ kričím spať. Asi čakal nejaké výskanie z mojej strany, alebo čokoľvek, lenže to akosi neprišlo. Asi bol trochu sklamaný. „Tak pekný výhľad, nie ?“ spýtal sa, trochu neisto. „Hej, v pohode“ hovorím na to ja. Čo ho trochu umlčalo.

Asi usúdil, že musí trochu pritvrdiť. „Máš rada húsenkovú dráhu?“ pýta sa ma. „Hej, určite áno.“ Odpovedám už trochu živšie. Dobre, tak môžeš riadiť. Dáva mi do rúk popruhy z padáka. „Zatiahni ľavou rukou prudko dole“ zatiahla som, a húsenková dráha smerom dolu a späť. To isté napravo. Milé. Stále som ticho.

Bolo mi toho inštruktora snáď aj trošku ľúto. Evidentne sa snažil, aby ma na tom aspoň niečo nadchlo, a ja nič. Zo slušnosti vravím, že je to skvelý výhľad atď atď. … A to už pomaly pristávame. Mám vystrieť nohy … vystieram, dopadám na zem. Hotovo.

“No tak čo, ako sa vám to pozdávalo ?” pýta sa ma znova inštruktor. “A tak v pohode… aj keď nebol to zasa nejaký strašný adrenalín…” odpovedám. “Tak potom by ste si mohli možno vyskúšať ešte napríklad zoskok padákom” vraví mi (asi) s nádejou na ďalší biznis. No tak to určite.

Ako omámená prichádzam za Palom, ktorý nás natáča na video v mobile. „No čo, aké sú prvé dojmy“ pýta sa. „A tak v pohode to bolo..“ počujem sa hovoriť. Cítim ale, že sa pritom usmievam od ucha k uchu ako puknuté vajce. „V pohode ?!“ hovorí Palo. „To je všetko, čo mi k tomu povieš ?!“

Rozprávam ďalej, že nie no tak fajn atď. A na to počujem hovoriť Vila: „Ako úprimne, čakal som od toho viac.“ Potom počujem seba rozprávať ešte niečo okolo toho, ako aj pýtať sa inštruktora, či to tá baba, čo skákala sama prežila… V pozadí zachytím rozhovor Vila so svojim inštruktorom: “ Jaaj tie saltá pri zoskoku to tam nemalo byť ?“ pýta sa Vilo. „Nie, to si ma kopol a pár krát sme sa pekne otočili”.

Prezrieme si múzeijne lietadlá, vylezieme na pár z nich za skúmavých pohľadov Alice na mňa z nosiča u Pala, ja sa najem, a ideme domov. A nič.

A potom sa o dva dni na to ocitnem sedieť doma za počítačom, a celé mi to nejako docvakne. V sobotu som skočila padákom z lietadla z výšky 4000 m.n.m. V tandeme s inštruktorom. To nerobíte každý deň. Pokiaľ nie ste ten inštruktor.

Musím však aj tak povedať, že keď som si do tých 4000 m.n.m vyliezla sama, bol to (nečakane) úplne iný pocit. Tie endorfíny, ktoré sa vám nahromadia v tele počas celého výstupu hore, vám žiadny adrenalín zo strachu pred zoskokom nenahradí. Aj keď, už len slovo „zoskok“ evidentne sľubuje všetko len nie endorfíny z výstupu. To som mohla aj akosi čakať. Lenže čo už ja kedy čakám ? Takmer vždy ma všetko prekvapí.

A možno je čas prestať hľadať adrenalín tam, kde v skutočnosti pre mňa nemá čo spraviť. Ako napríklad vo vzduchu vo výške 4000 m.n.m, pokiaľ pri tom nestojím na nejakom kopci. Toto nemá byť hejt. Má to byť úprimný opis môjho zážitku. Nech viete, ako to chodí na takom tandemovom zoskoku. Teda, pokiaľ ste na ňom už náhodou neboli, a nie ste z neho náhodou nadšení. Alebo sa na neho náhodou nechystáte, a ste z toho nadšení. Určite buďte nadšení. To je vždy tá lepšia voľba. Ja mám z neho doteraz nádchu.

 

17141808_10154847477857631_40123497_n

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s