V trampolíne

Bolo už asi aj dávno po polnoci. Už ani neviem s kým som sa práve rozprávala, keď sa vedľa mňa zrazu zjavil Podo s potmehúdskym výrazom desaťročného dieťaťa, alebo lepšie povedané, Poda pred piatimi rokmi. „Ideme na trampolínu ?“ Takým iskričkám v očiach sa nedá odolať. Staré časy. O pol druhej v noci na svadbe všetko ožíva, aj duchovia spomienok. Na časy, keď všetko bol skvelý nápad. Čím väčšia blbosť, tým lepšie.

Čo nás všetkých vtedy spájalo ? Mňa s Podom asi príliš vyťažené detstvo (aj keď v Podovom prípade jeho snaženie bolo aspoň stretnuté s úspechom), a všetkých ostatných … možno to, že čaro robenia čím väčších blbostí bez toho, aby sme sa zamýšľali nad prípadnou (seba)deštrukciou, sme objavili až relatívne neskoro. Niektorí z nás v posledných ročníkoch strednej školy, ja až na výške. Nikdy nie je neskoro, tak to aspoň hovoria. Ale je to, samozrejme, blbosť.

Tu sa tam objavil aj Fľuki, nadšený týmto nápadom, a to sme už zrazu ľahkí ako pierka takmer bežali dole schodmi popri polopripitých či poloprispatých hosťoch svadobčanov. Vtom nám bola v pätách aj Vejn. „ A čo keď bude malý plakať ?“ Pýta sa Vejn, ktorú Podo zatiaľ ťahá za ruku dole ako päťročný chlapec svoju nápadníčku v škôlke na najvyšší bod preliezky na konci ihriska. „Tak mu povieš, že si teraz na trampolíne“.

Bola by tu s nami určite aj Žima. Kebyže nie je teraz v Iowe. Nepýtajte sa ma, kde to presne je. Som Európan s geografickým vzdelaním Američana, ktorý volil Trumpa. Bol by tu možno aj Lexo a Nira, kebyže neboli dnes ženíchom a nevestou. To asi vyčerpá. Človeku potom nezvýši už priveľa energie na trampolínu. Aj keď oni tam asi išli neskôr.

Nadšene sme pošliapali vlhký, úhľadne upravený trávnik a s behom desaťročných detí sme sa víťazoslávne dostavili ku trampolíne.

Kto ide prvý ? Podo. Ak som spomínala, že nás na tomto mieste spájalo prílišné vyťaženie v detstve (niečo ako Michael Jackson, len s trochu iným výsledkom, a vlastne aj s trochu iným vyťažením), moje tvrdenie potvrdzuje jeho vstup do trampolíny kotrmelcom vpred. Poznačenie jeho tréningami a súťažami v akrobatickom aerobiku.

Hahaha vždy keď si na to spomeniem, strašne sa smejem. „Hihihihihihihi, huhuhuhuhu, hahahhaha“ výska ako malé dieťa, odráža sa na trampolíne ako malá ping-pongová loptička, navlečená do obleku s kravatou, ako malý právniček, ktorý stratil svoje psychické zdravie za dverami súdnej siene … alebo len za dverami tejto trampolíny ? Záleží na tom ?

Druhý ide Fľuki. Poznačený možnou šikanou v detstve, a následne na to úspešnými a populárnymi rokmi na strednej škole, spevom, ktorý kedysi bral omnoho vážnejšie ako dnes, a potom Dufou, ktorú kedysi asi tiež bral omnoho vážnejšie ako dnes, a ktorú si asi pred mesiacom vzal za ženu.

Najprv začal po trampolíne pobehovať ako veľký obor po žeravých uhlíkoch. Kolečká sa zrýchľovali a zmenšovali, sadá si a skáče ako veľká panda, ale so šikovnosťou tigra.

Taký je Fľuki. Veľká zdanlivo nemotorná panda, so šikovnosťou tigra. S ktorou úspešne zvláda jeho rozbehnutú manažérsku IT kariéru, jeho dvojročnú dcéru, aj Dufu. Čo ale nevylučuje fakt, že je z toho naozaj unavený. A tak skáče, zabúda, teší sa z toho zasa raz na chvíľu ako malé dieťa.

Podo mu nakoniec slávnostne otvorí dvere na trampolíne: „Môžeš vyjsť, liečba je ukončená.“

Vstupuje Vejn. Čerstvá matka, čo nezaprie ani jej postava. Jemnučko sa začne odrážať, skáče skoro tak ako ja aj bez trampolíny. To je celá ona. Za rúškom jej drsných vtipov a sarkazmu. V skutočnosti je presne takáto. Opatrne vyskakujúca, sledujúca každý skok, neriskujúc príliš nebezpečné pohyby, nenechávajúc sa ani príliš uniesť týmto klamlivým pocitom chvíľkovej straty gravitácie. Teda možno to bolo aj tým, že na rozdiel od predchádzajúcich „pacientov“ bola triezva.

Triezva som bola aj ja. No napriek tomu, keď som sa na trampolíne trochu udomácnila, začala som vyskakovať do výšky s nohami pokrčenými, zo sedu do skoku, skočiť do pózy a späť… za ozvien bojového pokriku. Roky tanečného tréningu sa nemôžu neprejaviť. „Tak !! Dobre !! Vyžeň zo seba toho diabla ! Daj ho preč!! “ kričí Fľuki.

Ako sa práve opäť vznášam na úrovni prvého poschodia hotela nad trampolínou a vykrikujem, počujem Vejn: „Inak ale tam hore v tých oknách spia deti…medzi inými aj tvoja Alica“. „Ale prosím ťa“ počujem seba. „Detičky nebojte sa, to nie je ježibaba, čo sa tu vznáša, to je len Minder.“ Kričí Podo. Toľko k môjmu prejavu na trampolíne. Demaskuje každého.

Na poslednú chvíľu sa kdesi zjaví ešte Peter Pan. Oddaný a nadšený muž svojej žene a synovi, o päť minút mu ide taxík, ktorý ho má odviezť späť práve ku nim. Ešte to stíha. Vtrepe sa tam s ľahkosťou gazely, po dvoch pokusoch takmer vyskočí zo siete obklopujúcej trampolínu, raz do siete vpadne, spraví dve saltá, a už aj mu zvoní taxík. „Tak ja už asi idem, čaute!“ A odbehne preč.

Taktiež mimoriadne výstižné. Ako celý jeho život po jeho oddaní sa jeho teraz už žene. Pár zdvorilostných sált, ktoré každého ohúria, ale to ho už niet.

A nakoniec Sadova teraz už manželka, taktiež relatívne čerstvá matka, rovnako ako ja. Opatrne, jemne sa nadvihuje na trampolíne ako pôvabný medvedík. Človeka rovnako prekvapila jej nežnosť na trampolíne. Prekvapivo sa to pozorovalo hlavne preto, lebo ešte pred splodením jej dcéry bola skôr vychýrená týždňovým a dlhším vytrvaním v intenzívnom pití čohokoľvek, čo obsahovalo alkohol, na asi všetkých existujúcich rockovo-metalových koncertoch.

Ale trampolína nikdy neklame. Demaskuje každého. Reč tela neklame. Možno občas sa oklamať dá, ale nie o pol tretej ráno, opití či omámení oklamanými biologickými hodinami spánku. Napriek tomu, že na trampolíne takmer nič nerobí, je z toho značne nadšená. „Už chápem, prečo to tie deti tak baví.“ Povedala.

Zaujímavo smiešne na tomto celom pozorovaní skákajúcich ľudí na trampolíne bolo, že v momente, keď sa človek dostal do vnútra trampolíny, akoby sa cítil akosi izolovaný od ostatných a v akejsi zdanlivej zvukovej bubline, len ťažko si uvedomujúc, že všetko je pritom počuť aj vidieť.  A ešte ako dobre. Napriek tomu ťa sila trampolíny akosi odzbrojí od všetkého hraného a pretvarovaného, čo sme nechali za jej sieťami. „Ešte si nikdy nebola na trampolíne?“ nedalo mi nespýtať sa. „Nie“ povedala ona.

A tak sme tam stáli. A možno sme si potichu všetci vraveli svojim vlastným spôsobom to isté. Že sme sa aj tak vôbec nezmenili. Zmenil sa nám len vek, a povinnosti. Inak nič. Prečo toto človek pochopí väčšinou až vtedy, keď sa toho dožije sám ? Čo všetko ešte pochopím až takto prineskoro ?

„Čo to tam máte za fight club ?“ Počujem zrazu Kazimírov hlas zhora, nad schodmi vedúcimi k trávniku s trampolínou. A zrazu je to opäť preč.

Stojíme ta už my, „my“. Terajší, sučasní, tak ako sa od nás očakáva, že sa máme správať v našom veku. Máme opäť deti, sme zasnúbení či zosobášení, a ľudia, s ktorými tieto zväzky máme, na nás čakajú tiež tam hore.

Život ide ďalej. Svadba ide ďalej. O mesiac ďalšia. Podova. Záblesk z minulosti je preč. Ostal skrytý vnútri trampolíny, spolu s rannou rosou. A predsa s nami istým spôsobom aj tak ostane stále. Teda minimálne so mnou a Vejn, keďže sme nepili.

Inak k tomu nepitiu, to je tiež veľmi zaujímavý fenomén. Nepila som v tom čase už vyše roka. A na tejto svadbe som sa prichytila po asi tak polnoci správať sa takmer identicky (aspoň podľa mňa) s mojim opitým stavom. Minimálne som sa tak cítila. A zároveň si všetko pamätám. Rovnako jasne, ako hviezdy na oblohe v tú noc.

A presne o tomto podľa mňa je reálny život. O týchto momentoch. Avšak tie sú ozajstné a pravdivé len vtedy, keď si pred nimi aj po nich odskáčeme všetko to ostatné.

Všetky ranné vstávania, roboty, školy, varenia, nakupovania, vymieňania plienok deťom, balenia vecí na výlety, umývania zubov, dlážky, umývadla, nášho chrbta .. hádania sa so šéfom, ženou, mužom, ďeťmi, kolegami, ľuďmi v autobuse, ľuďmi v aute, ľuďmi na križovatke, v obchode, na zastávke … neustále sa opakujúce činnosti, ktorých zmysel občas prestávame snáď aj chápať.

Až kým sa nevyberieme na trampolínu o pol tretej v noci na svadbe našich kamarátov, s ktorými sme práve takýchto momentov zažili už nemálo. Veď preto sú aj našimi kamarátmi. Ešte stále.

17273423_10154880208947631_537559944_o

Reklamy

1 Comment

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s