Ráno

Asi od štvrtého mesiaca sa Alica začala každé ráno budiť vždy s tou istou neochvejnou radosťou a chuťou do života, hltajúc očami aj ústami okolo seba všetko na čo dovidela a dočiahla (okrem vlastných slín), dychtivo sa obzerajúc raz na jednu a potom na druhú stranu s výrazom objaviteľa a dobyvateľa v jednom, ignorujúc pri tom fakt, že sa pozerá na tú istú plachtu a tvár (moju), ako každé ráno. Mohlo by to byť rozkošné. Keby to nebolo o piatej ráno.

Keď som sa ju snažila chvíľu ignorovať a vnútorne sa presvedčiť o tom, aké je to vlastne skvelé, že ma zasa raz zobudilo moje dieťa uprostred toho najkrajšieho sna niekde pri mori uprostred neviazanej zábavy na Bahamoch, začala vydávať jeden zo svojich najotravnejších, neustále sa opakujúcich zvukov, na ktoré asi už zistila, že nakoniec zareagujem, a ohmatávať mi tvár jej miniatúrnymi dolepenými ručičkami, čo ma šteklilo asi akoby mi okolo tváre lietala malá osa.

Keď som sa nakoniec prinútila zdvihnúť svoje ubolené telo so svalovicou od hlavy až po päty a nakloniť sa nad ňu s tým najfalošnejším úsmevom, akého som len bola schopná, a precediť medzi zuby „ahoj Alicka“, jej výraz v tvári sa zmenil z nadšeného na priam euforický.

Celým telom sebou nadhadzujúc v rámci obmedzených možností jej nešportového ducha, ktorého zdedila (najskôr) po svojom tatovi, sa dychčavo začala na mňa usmievať úsmevom tak širokým, ako jej len dovoľovali jej bezzubé ústa. Dá sa odolať niečomu takému ? Dá. Ale minimálne vás prejde chuť začať nahlas nadávať.

Človek sa s akousi nadľudskou námahou vytrepe z postele a s ešte nadľudskejšou námahou sa pritom s ňou neprekopŕcne na zem. V zmätku tieňov pouličných nočných lámp chytám do ruky prvé ponožky, nejakú mikinu (snáď moju), a už aj sa pracem zo spálne, aby som dopriala luxus „ranného“ spánku aspoň Alicinmu tatovi. Ktorý ma vymení asi o dve hodiny. Kedy bude SEDEM hodín ráno. Stále asi tak štyri hodiny vzdialené od môjho biologického času vstávania.

Odvlečiem ju do jej budúcej izby, pustím kúrenie, zbavím ju posranej plienky a zvyšku oblečenia a nechám ju vytešovať sa zo slobody nahého tela. Ktoré trvá asi tri minúty. Položím ju na penové puzzle a obkolesím ju hračkami v nádeji, že jej to bude stačiť aspoň na ten čas, kým sa reálne zobudím.

Nebude. Nevie robiť ešte absolútne nič, ale chce to robiť so mnou. Chce aby som jej JA mávala s tou hračkou nad hlavou, JA jej ňou hrkala, JA jej pritom niečo rozprávala. Lebo ona to NEVIE.

Čo jej mám rozprávať, to samozrejme netuším. Čo také sa vám môže chcieť hovoriť o piatej ráno štormesačnému dieťaťu ? Niečo ale hovoriť musíte, ona sa NUDÍ. Jasné, nudí sa… Teraz vstala plná energie a nerozumie, prečo ja nezdieľam jej nadšenie z novej NOCI. Nie rána. NOCI.

V zúfalstve začnem splietať tú najtrápnejšiu riekanku, aká mi ostala v podvedomí z mojich traumatických zážitkov z detstva, kedy mi ju z najskôr podobného zúfalstva bľabotali moji rodičia. „Ťap, ťap, ťapušky, išli mačky na hrušky…“ (čo to je za blbosť preboha)…

To nadšenie. Absolútna eufória. So stodvadsať percentnou koncentráciou na mňa napäto hľadí s výrazom, že dúfa, že tak skoro neprestanem. Očami, ušami, a keby mohla, tak aj ústami hltá každé jedno trápne slovo riekanky. „Popadali do blata … bude doma výplata“ (vraj to tak nemá byť, má tam byť ten drotár, čo to zapláta, a podriapali kožúšky….) Ber to čert. Aj tak nerozumie ani slovo.

Zrazu mi akosi oťažievajú viečka, padá mi ruka s hrkálkou … Plač. Strhnem sa zo spánku. Ach, ona tu naozaj ešte je. Je to pravda. Okej, už nezaspím, jasné, poďme na to. Teraz látková mačička. Skúsme to s ňou. Zabralo. Na pár sekúnd. Tak bábätkovský mobil. A tak ďalej … Nudí sa.

Beriem ju na prebaľovací pult a dávam na brucho. Jediné miesto, kde vydrží v tejto polohe, pretože odtiaľ má skvelý výhľad na MŇA. Ako tancujem. Áno. Roky tréningov na sále konečne nachádzajú svoje uplatnenie, aj patričný obdiv. Výska od radosti, máva rukami hore dolu, aj ona TANCUJE.

Snažím sa pritom ignorovať mesiac svietiaci z okna na mňa, a moje ubolené ruky, ktorými rozhadzujem hore dolu ako zmyslov zbavená, len aby som ju ešte chvíľu zaujala.

Nakoniec končím. Nudím sa teraz pre zmenu ja. Ju by to ešte samozrejme bavilo. Tak na chrbát … Nie, nechce tam už byť. Tak mlieko. Padám s ňou znova do postele. Upadám do polospánku až mdlôb, kým ona si pochutnáva na druhých raňajkách… Zaspávame obe … Plač. Ale to už je magických sedem hodín. Začína Palo.

Pozerám sa do jeho zlepených očí, a v mrákotách padám späť do perín. Ďalšie ráno je preč.

17372935_10154895964202631_612385312_o

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s