Deka na druhom brehu

Sedela som na deke na streche v Centrali, aj s Alicou. Okolo bežná vzorka ľudí, matky s deťmi alebo stredoškoláci, tráviaci tu svoj voľný čas po škole.

Zrazu zachytím nie úplne bežný chlapčenský tón: „Povedz mi prosím ťa, mám ťa mať v piči ?“ Otočím sa snáď nenápadne za zdrojom, a vidím asi šestnásťročného „chlapca“ s „dievčaťom“ sediacim vedľa neho. Obaja oblečení v relatívne temných farbách, on čierna mikina aj nohavice tuším, taký skôr reperský štýl, aj keď ktovie ako by to nazvali oni sami, dievča oblečené veľmi podobne, čierna mikina, kapucňa, sivé riflové nohavice … Pozerala uprene do svojho smartfónu, podľa výrazu v tvári evidentne sa veľmi snažiac ignorovať ho. „Prosím ťa, Ivana, len mi to povedz… Ak mi povieš, že ťa mám mať v piči..“ a toto trvalo asi hodinu. Dosť otravný, musím povedať.

Baba nebola nejako výrazne pekná. Mala takú tú nudne symetrickú tvár s rovnými čiernymi vlasmi, zakrývajúcimi asi tri štvrtiny z nej, a na nej taký ten ľahostajný, nič nehovoriaci výraz. Ani nie zdanlivo ľahostajný. Len ľahostajný. Aj keď človek na nej videl, že v skutočnosti jej nie je úplne jedno, čo tam henten trepe. Samozrejme, jej správanie evidentne pôsobilo naňho ako magnet. Aká milá úprimnosť a nefalošná emócia od toho „chlapca“.

Chytá ma z toho akási nostalgia. Za časmi, kedy sme ešte mali čas riešiť problémy tohto typu. Kedy sme mali po škole ešte ďalších päť hodín čistého času na to, aby sme sa zapodievali tým, kto koho má, a nemá mať v piči. Donekonečna sme boli schopní riešiť naše vzťathy nevzťahy, čo kto povedal, a prečo a ako, načo… Hodiny sme vedeli stráviť rozjímaním nad niekoho pohľadom či gestom, vedeli sme sa smrteľne uraziť, smrteľne pre čokoľvek nadchnúť, smrteľne sa na niekoho nahnevať, smrteľne niekomu vynadať, smrteľne sa do niekoho zamilovať. Všetko bolo vážne. A nič nebola sranda. A zároveň ňou bolo úplne všetko.

Život nám patril, a všetko sme sa chystali raz spraviť úplne inak, ako naši rodičia či učitelia. Aspoň ja teda určite. Oni tomu absolútne nerozumeli. Nevedeli, o čom život reálne je. Boli príliš zacyklení v ich každodenných problémoch, ktoré okrem toho veľakrát nepochopiteľne spájali priamo s nami, robili si hlavu zo všetkého, všetko brali … vlastne tiež smrteľne vážne. Lenže to, čo brali smrteľne vážne oni, sa nás absolútne netýkalo. Aké hlúposti. Pokuta revízorovi, či účty, čo sa bude jesť v nedeľu na obed, alebo hroziaca trojka na vysvedčení. To boli ich problémy. Aspoň mojich rodičov.

A ono to reálne aj hlúposti sú. Stále to viem. Problém je len v tom, že v istom okamihu sa jednoducho prichytíte, že už nemáte čas riešiť čokoľvek iné. Nieže by ste to riešiť chceli, alebo si neuvedomovali tú tupú zbytočnosť ich podstaty.

Je to vlastne fascinujúce, tá krásna otvorená myseľ stredoškoláka. Nezdeformovaná každodenným stereotypom opakujúcich sa povinností (okrem tých školských), neobrnená opatrnosťou z minulých nevydarených skúseností, hľadiaca na život tu a teraz, s jasnou víziou nekonečnej budúcnosti. Staroba neexistovala. Netýkala sa nás. Bolo to niečo, čo jednoducho nebolo témou. Bolo to asi akokeby nám teraz niekto začal prednášať o explózii slnka, ktorá má nastať o päť miliárd rokov.

Na jednej strane sa mi zdá, akoby toto všetko bolo včera. A predsa tu teraz sedím na deke s mojou osemmesačnou dcérou, ktorá za tú hodinu asi tridsaťkrát obehla deku zo všetkých strán, videla „hava“, iné „bábätká“, hrala sa s hrkálkou, potom s malým hračkárskym mobilom, potom s loptičkou, potom s mojou fľašou plnou vody, s mojou fľašou bez vody (keď som ju vypila), mojím mobilom…

Zrazu som si takto okato uvedomila, že sa už nejakú tú chvíľu nachádzam na druhej strane rieky. A z opačného brehu na mňa s nezáujmom občas mrkne ten mladý párik. Ako ma asi tak vnímajú ? Nijak. Som pre nich absolútne nezaujímavá. Matka s bábätkom. Thats it. Ktorá im navyše vôbec nerozumie. Toto je ďalšia vec. V tom veku si väčšinou neuvedomujete, že tí “starší” vám práveže rozumejú niekedy ešte lepšie, ako vy samotní. Zabúdate na to, že aj oni si tým všetkým predsa museli prejsť, kým sa ocitli na deke s dieťaťom…

Kým ja si v duchu obhajujem môj vek a empatiu s ich asi rozchodom, zrazu konečne počujem rozprávať aj „dievča“. Až nakoniec, keď už som začala ignorovať ten pár, si všimnem, že sa bozkávajú. Smrteľne vážne. milé. Dráma všedného dňa. Asi nakoniec nebola až taká urazená. Hrala to ale rozhodne statočne.

Potom príde za nami Palo. Zoberie Alicu na ruky, ja oddychujem na deke, prídu ďalšie deti ku preliezkam, ďalšie páry, ďalšie „dievčatá“, riešiace svoje vzťahové problémy.

Palo odchádza, ja ešte ostávam chvíľu s Alicou. „Dievča“ už sedí „chlapcovi“ na kolenách a konečne sa aj usmieva. Zdá sa, že si prvý krát všimli aj okolie okolo seba, teda aj mňa aj Alicu (na druhom brehu). Začínajú sa na ňu dokonca usmievať. Aspoň to dievča.

Napokon balím deku, Alicu dávam do kočíka, a chystám sa preč. Jeden rozchod a uzmierenie za nami, a Alica môže ísť spať. Odchádzam… Až som mala chuť pozdraviť ich na rozlúčku.

17121953_10154847477837631_1661302506_o

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s