Štyri ročné obdobia

 

Jar

 

Nemôžem byť v Írsku, a nevyjadriť sa k počasiu. To by bolo, ako byť na Slovensku, a nevyjadriť sa k utečencom napríklad (úprava z roku 2017, v čase zrodu tejto správy o počasí tam bol napísaný Fico. Ten už dnes nikoho nezaujíma. Aj keď v 2013 by sme to asi ťažko predpovedali, dnes už máme vážnejšie problémy). Takže si dajme pre zmenu niečo o počasí. A tak celkovo o miestnej teplote.

Na začiatok len toľko, že dnes som si uvedomila, že už je 24 apríl (2013), a ja stále chodím v mojej páperovej bunde, dlhej až po kolená, so šálom. Teraz už asi definitívne jediná v Dubline. Pravda je ale aj tá, že neviem nájsť môj jarný kabát.

Pozitívne je, že už asi druhý týždeň nespávam v spacáku do -20°C. Spala som v ňom celú zimu, keďže som odmietla namiesto toho spať pod troma páperovými perinami ako Klajv.

Toto je jedna z vecí, ktorá suverénne a na prvý pohľad odlíši nás cudzincov (alebo teraz asi už len mňa) od Írov. Íri, na rozdiel odo mňa, sú si plne vedomí, že už je jarný mesiac, a patrične tomu prispôsobili aj svoje oblečenie. Počasie sa síce prakticky nezmenilo, ale oni napriek tomu už nosia sukne bez siloniek a lodičky.

Klajv napríklad minulý rok od mája tvrdohlavo nosil kraťasy, aj keď počasie bolo prakticky rovnaké, ako vo februári.

Rovnako je to aj s kúrením. Akonáhle „udrie v Írsku jar“, aj posledné radiátory sa vypnú. A všetci sa tešia, že už nemusia vôbec kúriť, lebo „prišla jar“. Oni nekúria viacmenej ani v zime, aj keď tvrdia, že hej. Pre nich totiž kúrenie znamená, že ich radiátory sú nastavené na takzvaný „šetriaci režim“. A to podľa môjho názoru z dôvodu, že akékoľvek aj náznakové teplo, ktoré tieto storočné radiátory zo seba vyprodukujú, sa tu akosi magicky okamžite aj tak vytratí do čiernych dier, zvaných ich plesnivé, večne vlhké steny.

Keďže sú ale celkom obdivuhodne ekologicky povedomí, trápia ich tieto straty. Riešia to teda tak, že nimi nekúria. A nazývajú to „šetriacim režimom“.

Šetriaci režim teda znamená, že radiátory sú vypnuté viacmenej vždy keď ste doma. Sú vypnuté ráno, a sú vypnuté, keď sa vrátite večer z práce. Dodnes mi nie je jasné, kedy vlastne boli zapnuté, ale jedinú odpoveď, ktorú som vždy dostala bola, že je to nastavené na šetriaci režim.

Počas tohto obdobia „šetriaceho režimu“ kúrenia sa musím priznať, že som pár krát zaváhala nad mojím obľúbeným, a teraz obzvlášť medzi bezdetnými ľuďmi tak populárnym tvrdením, že čaro všetkého začína tam, kde končí tvoja komfortná zóna.

Až také veľké čaro som v tom popravde nenašla, keď som každé ráno musela najprv päť minút čakať, kým začne účinkovať elektrický, iritujúco malý „ohrievač“, vypúšťajúci horúci vzduch o niečo silnejšie než silný fén (keďže kúrenie malo šetriaci režim). Čo vytvorilo teplotu, zlúčiteľnú s prežitím bez môjho spacáku do -20°, a pri extrémne bojovom naladení som sa bola schopná prezliecť.

Ďalšia rarita, s ktorou som sa doposiaľ nestretla, sú okná. Až doteraz som ani netušila, že by niekoho mohlo napadnúť dať do domu jednovrstvové okná. Napadlo to tých, čo postavili domček, kde sme predtým boli v podnájme (počas zimy). Po čase som zistila, že to je rarita vlastne aj v Írsku, ale tak ja som mala túto možnosť sa s tým stretnúť aj takto na osobnej skúsenosti.

Jednovrstvové okná znamenajú, že keď prší (k intenzite čoho sa nejdem vyjadrovať), voda skondenzuje na oknách nie len zvonka, ale aj zvnútra. Celkovo to vo mne vytvorilo pocit, akoby som bývala prakticky v stane. Čo je sranda chvíľu, ale naozaj len chvíľu. Keď začalo snežiť, sranda to prestala byť úplne. Až tak, že nehostinné podmienky nášho podnájmu nás donútili núdzovo ho opustiť a dočasne parazitovať v malej garzónke v centre mesta, ktorá patrila Klajvovej tete. Ktorá sama o sebe je na ďalší príbeh, možno nabudúce. Tá garzónka, nie Klajvova teta.

 

Leto

 

Čo sa leta týka, za leto považujú Íri stav, kedy je 20°C a slnko. Nemusí byť vyslovene modrá obloha. Stačí slnko. To stačí na to, aby sa im tak každoročne počas „letných“ prázdnin podarilo vymraziť pár stoviek Španielov, ktorí sem chodia na „letné“ jazykové kurzy. V rámci ich mne ťažko pochopiteľnej, vzájomnej náklonnosti za všetkým, čo oba národy nenájdu u seba doma, ale nájdu na vzájomných návštevách. Rovnako tak samozrejme šokujú zvyšných turistov, pochádzajúcich z južnejších miest.

Spomínam si, ako raz jedni známy Klajvovej tety spomínali na „extremely hot summer in 1994“. Na čo som poznamenala, že teda minimálne raz za život Ír zažije v Írsku teplé leto. Čo ich strašne pobavilo. Aj keď mne z toho vlastne bolo dosť smutno.

 

Jeseň

 

K jari som sa vyjadrila už na začiatku, no a jeseň by možno aj bola klasickou jeseňou. Lenže dosť často sa im stáva, že im vietor odfúkne všetky listy ešte skôr, ako sa stihnú zafarbiť. A potom im ostane zasa len ten dážď a ich bežná celoročná teplota (až na tohtoročnú zimu).

Čiže Íri tu ročné obdobia prakticky nemajú, ale oni si to nemyslia.

Neviem, do akej miery túto všeobecnú ilúziu o štyroch ročných obdobiach ovplyvnili média.

Pamätám si, ako sme minulý rok v zime v kine pozerali pred začatím filmu veselé reklamy, zobrazujúce ľudí, stavajúcich snehuliakov a šantiacich a guľujúcich sa niekde v Rakúsku. Lebo také kopce by tu v živote nenašli. Čo mi príde vzhľadom na to, že moje kolegyne minule extrémne nadchol fakt, že na Slovensku máme počas základnej aj strednej školy lyžiarske výcviky, dosť ironické. Podobne ma vždy pobavia obrovské plagáty, reklamujúce nanuky s trefnými upútavkami: „Love the taste of irish summer“.

 

Zima

 

Musím však podotknúť, že aj napriek tomu, že Íri tu nemajú jar, leto, ani jeseň, zimu tu tento rok výnimočne mali. Majú ju tu v skutočnosti už niekoľko rokov. Ale vždy ich to zastihne rovnako nepripravených. A naši cestári sú v porovnaní s tými ich Chuck Noris. Takže sa stále tvária, že sneh vidia prvý krát v živote, popierajúc pri tom nepopierateľný fakt, že zmena klímy sa týka už všeličoho, a teda aj Írska.

Oni nepoznajú zimné pneumatiky. Resp., čítali o nich možno niekde. Extrémne ich v práci nadchlo, keď som im povedala, že u nás ich dostať aj v Tescu. Každé jedno zasnežené ráno som potom v práci počúvala napoli pohoršené, napoli rozrušené rozprávanie kolegov o tom, ako cesta do roboty bola dnes „quite funny and slippy“. Človek videl na uliciach v centre Dublinu dojemné scénky neznámych ľudí, pomáhajúcich si vyťahovať ich autá zo závejov. A tak podobne.

Nepoznajú ani škrabky na sneh. Čiže sneh jednoducho nechajú na autách tak ako bol, a pri jazde sú potom prekvapení, že sa hýbe a padá im na predné sklo. Čiže som bežne videla auto s úplne zasneženým zadným sklom. Nebolo mi všetko jedno, keďže som vtedy práve bola v autobuse za ním.

Takže tak. Ja len, že toto je teda môj spôsob, ako sa vyrovnávam s faktom, že tú páperovú bundu zo seba asi tak skoro dolu nedám, ak vôbec. Pokiaľ nenájdem ten jarný kabát…

Íri by sa o tomto celom so mnou možno hádali. A možno ani nie …

 

18493087_120332000772161169_2102160793_o

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s