Detský kútik

Vždy som bytostne neznášala to chvastanie sa všetkých, čo už mali deti o tom, aký to oni majú strašne dobrodružný život. Pche. Loozeri. Leniví vyštverať sa na poriadny kopec, či zahnať workoholický týždeň ozajstnou dávkou alkoholu alebo akejkoľvek inej drogy, podať nejaký relevantný športový výkon, či vycestovať aj niekam mimo ich komfortnej zóny.

Ale potom sa ocitnete so svojou 15-mesačnou dcérou v detskom kútiku. A začne vám to dochádzať. Oni sa nechvastali. To oni len tak zo zúfalstva.

Najprv mi udrel do nosa smradľavý, oslintaný, vydýchaný vzduch, dýchaný päťdesiatimi malými noštekmi ukričaných škriatkov, ktorí akosi vedia byť súčasne v jednej sekunde asi tak na piatich miestach naraz.

Nevadí. Sú aj príjemnejšie miesta, ale tak napokon, o tomto som predsa posledný rok toľko snívala. Sadnúť si s Alickou do detského kútika, a pozerať sa, ako sa deti „hrajú.“

Hahahaha. Hrajú. Oni sa nechcú vôbec hrať. Oni chcú byť v kútiku len jedno. ZLÉ. A Zlééééé. A ešte HORŠIE. Prečo ? Lebo malý Tomiánko to asi pred polhodinou celé začal. Tým, že vytrhol hlavu malému tyranosaurovi. Potom prišiel Maxík, a zhasol všetkým svetlo. A keďže sa to stretlo s pre neho až nečakaným úspechom, robí to odvtedy už asi polhodinu. Každé dve minúty. A potom prišla malá Matilda, a vyhádzala všetky guličky z guličkového bazéna.

A potom sme prišli my s Alicou. Alica tam bola evidentne najmladšia. Napriek tomu si začala nebojácne raziť cestu pomedzi guličky, kúsky tyranosaura, a ďalších asi dvesto plastových trosiek hračiek, za blikajúcich svetiel pod réžiou Tomiánka.

Jej odvahe čiastočne napomáhal aj fakt, že ma pritom neochvejne držala za obe ruky. Ale ako by povedal jej „tato“, nekazme dobrý príbeh faktami. Tato v kútiku vydržal presne tri sekundy. Kým zahlásil, že ide nakupovať o dve poschodia nižšie, na opačný koniec budovy.

Tak sme tam ostali len my dve, na bojisku. Kto z koho. Tesne vedľa Alice sa čosi mihlo rýchlosťou blesku, a asi o dve sekundy neskôr sa mihlo presne na tom istom mieste, ale zasa späť. Toto to niečo spravilo ešte asi ďalších desať krát. „Teuška, ale už aj prestaň, nevidíš, že je tam bábätko ?!“ Že či NEVIDÍ ? Fakt skvelá otázka. Jasné, že to vidí. Preto tam ešte stále je.

Neviem, čím to je, a ozajstný pedagóg či psychológ by mi to určite rád vysvetlil, ale bábätká vo všeobecnosti pôsobia na drvivú väčšinu akokoľvek starších detí priam ako magnet. Neviem, či to je z ich strany istý druh škodoradosti, vidieť ich, ako sa tam pomaly neisto batolia, plazia v prachu a špine, lezú, či pokúšajú sa o šmatľavú roztrasenú chôdzu, kým ony preletia okolo nich sťa orol, slobodné, voľné, nezávislé, tam a späť, a môžu si tak dokázať, kam to už oni dotiahli …. Ale skoro by som aj povedala, že to je presne to. A nič iné.

Rozhodne, na Alicu tieto deti pôsobia úplne rovnako magnetizujúco. Keďže nemá ani šajnu, že som ju práve zachránila od možného otrasu mozgu po prekopŕcnutí sa na zem ako plyšový medvedík, do ktorého vrazí dobre mierená tenisová loptička, prišlo jej to strašne zábavné a vzrušujúce.

„Ahahahaháááá“ počujem ju radostne sa rozkríknuť, a pridať ešte do kroku k samému epicentru tejto apokalypsy, k bazéniku s guličkami.

„Oci, oci, oci, oci, OCI !!!!“ Vidím kričať malého bacuľatého chlapčeka, stojaceho nedočkavo pri okraji bazénika. Na druhom konci miestnosti zbadám nízkeho, podobne bacuľatého spomínaného ocka, ako sa defenzívne krčí vo veľkom kresle, schovávajúc sa pritom zúfalo za svoj smartfón.

Neskoro, už si na neho spomenul. Nešťastne zdvihol oči asi o milimeter vyššie, ako ich mal nad smartfónom, a nepohnuto odpovedá: „No…“ Na to malému chlapcovi zažiaria oči, a nadšene sa šmarí celým svojím tučným telíčkom na okraj bazénika, a prekopŕcne sa dnu do bazéna ako malá nemotorná ovca. Tváril sa pri tom ale ako pri preskoku cez kladinu za potlesku celej triedy. Ach, tá detská fantázia.

Hneď na to, ako sa pozbieral z jeho relatívne tvrdého vpádu do guličiek, kam pľaskol ako vrece zemiakov, nadšene sa pozrel opäť na svojho otca. Ten na neho vyhoreto hľadel, premýšľajúc možno o tom istom čo ja, že gymnastické vlohy asi syn zdedil predsa len po ňom. „Videl si to ??“ kričí na neho nadšene chlapec. „Videl Mišo, videl …“ odpovedá otec s neskrývaným nešťastím v hlase. Nedá mi to, a takmer sa začnem nahlas smiať.

Za to Alici tu na smiech teraz nie je nič. Hltá pohľadom každé nezmyselné gesto, pohyb, či slovo každého z asi dvadsiatich detí, ktoré sa náhodne pohybovali po kútiku v dokonale organizovanom chaose, presne kopírujúc voľný pohyb častíc, a snažila sa asi nájsť si tu svoje miesto a funkciu.

Nápad prišiel čoskoro. Načiahla sa zrazu po prvej guličke, ktorú zbadala na zemi vyhodenú z bazéna, a s nadšením hovorí: „dá!“. Ide ju dať do bazéna. Pozriem sa na ďalších päťdesiat guličiek, povaľujúcich sa po kútiku a viem, čo sa bude diať nasledujúdich dvadsať minút. Tak poďme na to. Zdrapí ma za ruku, a šinie si cestu hlava nehlava, hračka nehračka, gulička negulička, vzdušnou čiarou k bazénu.

Ešte tri kroky a je tam, dá sa pomaly na špičky, načahuje sa jej mrňavou ručičkou na okraj bazéna, pomaličky púšťa guličku a zhypnotizovane ju pozoruje miznúť kdesi v pre ňu záhadnej priepasti bazéna, na dno ktorého nedovidela. Ani nemohla, pretože dať ju dovnútra by pre ňu znamenalo istú smrť.

Počas tohto cez ňu preskočili dvaja chlapci, asi o milimeter sa vyhla kopancu do hlavy nohou od Teušky, ktorá sa rozhodla o ďalšiu akrobatickú obmenu skoku do bazéna, a Tamiánko zhasol asi tri krát svetlo. Zrazu pozerám, že svetlo zhasína aj Mišo.

Vidím v ďiaľke poblednutú tvár jeho otca, krčiacu sa stále za smartfónom, ako sa najprv nejakú tú chvíľu snaží tváriť, že to nie je jeho syn, až nakoniec zúfalo hovorí. „Mišo, ale prestaň už s tým svetlom prosím ťa“.

Prvá loptička za nami. Poďme na zvyšok, myslím si, ale to už ma Alica odhodlane ťahá k ďalšej guličke, s neochvejným výrazom v tvári, presvedčenom o jej nenahraditeľnej roli upratovača guličiek.

Upratujeme ich totiž na plávaní, na cvičeniach, všade. Nedivím sa jej, že teraz je z nich, rozhádzaných na všetky strany, priam až nepokojná.

Pri asi desiatej guličke nás zastaví asi šesť ročné dievčatko s mimoriadne distingvovaným prejavom. „Prosím vás, prepáčte, ale my tu tie guličky potrebujeme.“

„Oh ale nevrav“, myslím si, “čo si ešte nevymyslíš”. Nahlas sa však nasilu usmievam, a pýtam sa: „Aha, áno, a na čo ich potrebujete ?“ Dievča sa na chvíľu zarazí, a potom už menej rozhodne a distingvovane odpovedá, resp. skôr si mrmle sama pre seba: „My ich tu nakladáme do tejto tatrovky…“.

Ha! Hovorím si v duchu, a mám ťa, ty mrcha. Mne si tu nebudeš vymýšľať takéto nezmysly, keď Alicka chce len upratať guličky do bazéna. Vzápätí sa zháčim nad mojimi myšlienkovými pochodmi a dúfam, že ma pri nich nikto nepristihol, a nahlas už vlastne ani nemusím nič hovoriť, lebo dievčatko mi zmizne z dohľadu.

Dobre, tak ďalšie guličky…

Zatvárajú. Zatvárajú kútik, kričia zrazu všetci rodičia. Lapajú deti, naháňajú ich s topánkami, svetrami, overalmi, bundami, nohavicami, ponožkami, pančuškami, plienkami, cumľami, vodičkou, džúsikom, banánom … kým Alicka naháňa posledné guličky …

Nakoniec prichádza tato. Alica sa chvíľu ešte hrá pri domčeku, kde paralyzuje druhé „bábo“ v asi jej veku v akomkoľvek ďalšom pohybe. Nadšene ho zdraví najprv z okna, potom sa vopchá do dverí, až ju zaženie do kúta, kde na ňu oduševnene kýva a hladká ju. Zachraňujeme „bábo“, aj seba, a opúšťame kútik.

Ďalšie sobotňajšie upršané popoludnie je nenávratne preč. Marec je fantastický mesiac.

 

18470668_120332000711252901_1084319800_n

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s