Hodinky

Stála som na ihrisku pod schodami na šmykľavku, magnetizujuúc očami Alicin zadok, ako sa driape hore sťa malý medvedík koala, polemizujúc pri tom (nahlas, so mnou) o každom ďalšom kroku vyššie či nižšie, úsporne a starostlivo zvažujúc všetky pre a proti ďalšieho vykročenia smerom hore, ako aj akúkoľvek zostávajúcu energiu, ktorú v sebe ešte mala, potrebnú na dokončenie tohto neľahkého úkonu, a síce vyjdenie na šmykľavku.

Pomaly pri tom zaspávam, a hlavne mrznem, keď sa tu zrazu neviem odkiaľ priženie malý chlapec, hrnúci sa hore s letmým “môžem…?”, ktoré si zamrmlal popod nos ako prefrčal cez prvé schody aj cezomňa sťa blesk.

Toto mi tu ešte chýbalo, vravím si, ďalší skvelý monológ z mojej strany na chlapca, že má dávať pozor na bábo, a zároveň na Alicu, že má dávať pozor na chlapca … a pri tom dúfať, že mama chlapca ma v tom podporí. Väčšinou sa tak z mojej skúsenosti inak stane. Stalo sa tak vlastne myslím doposiaľ vždy.

Až na tento prípad. Keďže jeho mamu som tu nikde nevidela. Chlapec rýchlo preliezol cez filozofujúcu Alicu, ktorá medzičasom na svoje pomery až neuveriteľne zrýchlila, a práve sa dvíhala na nohy vo svojom overali ako malý nemotorný kozmonaut, keď hovorím chlapcovi:

“Veď kľudne choď najprv ty, my pôjdeme až potom” (my akože ja, šmýkajúc sa s Alicou, keďže túto šmykľavku by už nemusela rozchodiť).

Tu ma chlapec prekvapí:

“Nie, nie, choďte kľudne vy, ja sa neponáhľam..” hovorí štýlom, akým by to povedal rozvážny dospelý človek. Vzápätí na to, tesne predtým, ako sa chystám šmyknúť s Alicou, mi hovorí:

“Mama mi dnes vytrhla zub.”

“Hej ?“ pýtam sa neisto, nevediac, čo na to vlastne povedať, a snažiac sa vyhodnotiť chlapcov vek a vôbec jeho mentálne zdravie.

“No”, hovorí ďalej. “Tento tu, ale ten ďalší ešte nie. Mám doma celú zbierku svojich zubov. Všetky si odkladám.”

“Tak to je super” hovorím mu pri tom, ako sa šmýkam dolu po šmykľavke.

Veď aj ja som si ich odkladala, myslím si potichu. Alica dopadá na zem, a hrnie sa ako vždy ku šmykľavke, ktorej sa má v pláne držať tak ďalších desať minút jej života. Kebyže sa na nej, ako vždy, nechystá niekto iný šmyknúť.

“Alicka poď, ide sa teraz šmyknúť chlapec, musíme mu uvoľniť miesto” hovorím automaticky, ako robot, naučený svoju frázu.

Chlapec sa ale nešmykol. Po chvíli váhania zliezol po schodoch späť dole. Keď sa Alica znova dotrepala ku schodom šmykľavky, stál tam zas. Najprv sa milo usmial na Alicu, ktorá akurát išla opäť načať svoj prvý schod, a potom mi hovorí:

“Idete si niečo kúpiť do obchodu?”

Pochopila som, že myslí malý hračkársky domček s pultom, kde sa deti hrávajú na obchod. Ale spýtal sa ma to smrteľne vážne.

Vyzeral už celkom veľký na to, aby sa ma niečo takéto pýtal tak smrteľne vážne. Alebo nevyzeral? Záleží na tom? V zásade sa mi s ním baviť nechcelo, ale niečo som odpovedať musela, tak vravím.

“A z akého obchodu? “ aby som získala čas.

“Tam veď, predám vám hodinky. Mám tam kopec železa.”

Aké milé. Pomyslím si. Tá fantázia. Zo zvedavosti sa pýtam:

“A na čo tam máš to železo? “

“No na tie hodinky predsa.” Hovorí mierne otrávene, že to neviem hneď.

“Zostane ešte aj pre vás. Vyrobím vám nejaké.”

A vzápätí nadšene zmizne a odbehne do obchodu. Premýšľam, že možno čaká, že tam za ním prídeme. Pozerám na Alicu, ako si zasa sama mrmle niečo v zmysle byť či nebyť na schodoch (inými slovami, pred každým ďalším krokom sa otočí na mňa s predstieranou neschopnosťou ísť ďalej, a čaká, či jej na to skočím). Čo by robila Alica v obchode? Nechcelo sa mi to riešiť…

Po asi dvoch minútach priletel znova.

“Nejdete si ich teda kúpiť? Som vám ich už vyrobil.”

Chce sa mi všetko, len nie rozmýšľať, čo také mu mám odpovedať. Hovorím preto, tak ako každý nudný trápny dospelý človek, ktorý už zabudol na to, že aj on bol raz dieťaťom.

“Ona je ešte malá vieš, ona ešte nechápe takejto hre.”

V skutočnosti som jej ale nechápala ja. Alica by ju možno nakoniec pochopila aj viac. Tu chlapec zaujme aj Alicu. Vytrhne sa zo svojej rozpravy o vystupovaní na schody, a začne si ho veľmi pozorne obzerať cez mreže schodov. Chlapec je už na odchode, moja odpoveď ho evidentne unudila k smrti.

“Bábo” hovorí Alica veselo, a začne sa na neho usmievať, chce sa s ním rozprávať. On sa ale vzďaluje. Keď Alica vidí, že ide stále ďalej a ďalej, normálne na neho zakričí. Tónom, ktorý ma až zarazil. Bolo v ňom toľko urgencie. Bolo v ňom jasne, a nemenne: “Okamžite zastaň, ja nie som ako moja mama, ja sa s tebou hrať chcem, nevidíš ma tu?!” Sedemnásťmesačné dieťa.

“BÁBO!!!”

Strhne sa na to aj on, evidentne akosi chápajúc, že to bolo adresované jemu. “Ale veď ja nie som už bábo” hovorí mierne sklamane, mierne pohŕdavo, mierne pobavene.

“Ale veď hej, ona tak hovorí všetkým deťom.” Hovorím mu ja, ale to už odchádza.

Teraz ma to celkom mrzí. Možno som si mala ísť od neho kúpiť tie hodiny. A možno by mi predal ešte aj niečo ďalšie. Čo ďalšie by mi asi tak predal? Možno som sa naozaj nemusela zachovať ako niekto, kto nevidí veľhada v klobúku. Možno som tým znova a zasa raz zabila istú maličkú časť malého princa v ďalšom dieťati.

Tak, ako to už dospelí väčšinou robia, až kým z neho raz nespravia jedného z nich. Za čo si ešte aj pogratulujú. Bol priveľký na takúto spontánnosť? Nebol. A just nebol. Nikto nie sme priveľký na spontánnosť. Úprimní sú vraj len deti a blázni. A to povedal kto? Niekto, kto im to veľmi, veľmi závidel. Tú možnosť, byť úprimní. A nie sú. Nie sú to len oni. Nikdy nebudú. Aspoň dúfam.

Videla som ho potom, ako som šla cestou domov s Alicou v kočíku, kráčať domov s niekým, kto bol priveľmi mladý na to, aby to bola jeho mama. Možno jeho sestra? Snáď nie mama? Rozhodne, vyzeral, že toho snáď už v tomto veku zažil viac, než ja za celý môj život. Možno práve preto mi chcel predať tie hodinky. A možno práve preto som si ich ja nechcela kúpiť.

 

26909013_10155726090632631_1777494265_o

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s