Pôvod slovníka mamičiek

Už dlhšiu dobu premýšľam, koľko vecí, ktorými som celý život (alebo minimálne posledných desať rokov môjho života), doslova opovrhovala, začínam sama na materskej robiť. Ono to totiž všetko začne postupom času dávať svoj veľký zmysel. Rada by som preto pre ľudí, akými som aj ja nedávno ešte bola, objasnila význam istých, pre zvyšok spoločnosti častokrát vysoko iritujúcich výrazov „mamičiek“ (prvé slovo, ktoré som neznášala … vysvetlím neskôr, prečo je jeho použitie v podstate nevyhnutné).

 

Tehotenstvo

 

Začnime tehotenstvom.

Slovo „tehuľka“.

Predtým, ako som otehotnela, som žila v šťastnej nevedomosti o existencii tohto ničivého výrazu. Prvý raz som to započula tuším rok predtým, ako som otehotnela. Jedna známa ho použila: „No a vieš, som premýšľala, že keď ona je teraz TEHUĽKA…“ Chvíľkové zatmenie pred očami, uvedomenie si, že ona to naozaj povedala, premýšľam, kde v našej spoločnosti sa stala chyba .. Môžu za to média ? Televízia ? Internet ? Vtedy som ešte veľmi ani nevedela, čo je to modry konik … Vlastne, modrykonik. Ach, to boli časy … Takže som nepoznala ozajstné semenište týchto slov.

Nejako som na tehuľku zabudla, mysliac si, že sa jednalo len o akýsi nepochopený lokálny slang pár báb, a spolu s ďalším nenávideným slovom „hambáč“, ktorý s touto témou nemá nič spoločné, som si spokojne žila ďalej.

Až kým som neotehotnela. A neprišiel prvý dôvod na obrátenie sa na internet ohľadom jednej z asi dvestotisíc otázok, ktoré nadomnou začali neúprosne visieť ako Damoklov meč.

A zrazu to tu bolo. Tajfún, bomba, hromy blesky. Je koniec. Koniec všetkého rozumného, a pekného. Ocitla som sa v králikárni tej najdivšej a najšalenééjšej plejády slov, výmyslov, dohadov, odhadov, „rád“ ako aj bezbohého vypičovania pýtajúcim sa, pohoršujúc sa nad tým, ako sa vôbec odvážili spýtať sa takú hlúpu/nerozvážnu /dieťa/plod/ seba/ muža ohrozujúcu otázku. A medzi nimi, ako nože priamo do srdca, už to šlo, a neprestávalo:

„Ahojte žienky, som v tehu už asi tretí týždeň…“

„Veselo si tehuľkujem, keď tu …“

„Ako tehuľka by som určite nebicyklovala, ale je to na tebe..“

Absurdnejšie konverzácie než na modromkonikovi som našla už len na jednom českom fóre pre akvaristov, keď som sa snažila zistiť pôvod môjho zakaleného akvária.

K tomuto slovu nemám v skutočnosti absolútne žiadnu obhajobu. Začala som s ním len preto, lebo ma iritovalo najviac. Aj irituje.

Poďme radšej ďalej.

 

Papáme, spinkáme, cikáme, kakáme, hrajkáme sa

 

K množnému číslu, ktoré mnohým možno hneď udrie do očí, sa vrátim neskôr.

Predtým trápne pomenovania inak všetko celkom normálnych a príjemných činností. Vravela som si: ako sa má dieťa naučiť normálne rozprávať, keď bude vedieť len že „papá, spinká, sadká si…“ Moja odpoveď už dnes znie: úplne normálne. Vysvetlím.

Najprv som Alici rozprávala tak , ako som mala v pláne. „Alicka ide spať, potom sa najeme, pôjdeme von…“ Lenže. Potom začne bábätko vydávať prvé slabiky. Po chvíli započúvania sa do jej bublania „mamama bababa papapapa“ zistíte, že slabiky ako „jem“ či „spím“, tu tak skoro asi nebudú. Snažíte sa teda pracovať s tým, čo máte. A už to ide. „Papapapapááá Alicka“. „Búúúva“. Aj kravička robí „búúúú“. Kravička by som povedať už ale nemusela. Ale tak poviem že „krava“ ?

 

Pôvod zdrobnenín

 

Fakt som bola odhodlaná ich s Alicou vôbec nepoužívať. Ale potom sa pozeráte na to miniatúrne stvorenie s tými maličkými ručičkami, nožičkami …..Sú to ruky ? No áno, sú. Ale presnejšie sú to naozaj ručičky. Nožičky …. A potom to už nejako ide. V snahe byť k bábätku čo najmilší skôr či neskôr skĺznete do môjho súčasného sveta papania, cikania .. Búvať ešte nehovorím. Lebo sa mi pritom obracia žalúdok. Ale asi to príde.. S Aliciným prvým búúú…

Neprišlo.

Rozprávanie v množnom čísle

 

„Tak a teraz ideme von.“

„Ideme už spinkať ?“

„Najprv si umyjeme ruky, až potom ideme jesť.“

Záhada pre všetkých bezdetných, nutnosť všetkých s deťmi. Fakt to nejde inak ako v množnom čísle ? Fakt nie. Ide o to, že ono sa to v tom množnom čísle všetko reálne aj deje. Von nejde Alica, von ideme obe. Spať ide síce Alica, ale v začiatkoch som sa k nej celkom rada občas pridala aj ja. Jesť síce nejeme úplne spolu, ale kým sa Alica naučila sama jesť, v podstate sme túto činnosť spolu robili …. a ešte ako intenzívne. Kto teda klame ? Ja, či moje hormóny ? Nikto neklame. Je to tak. Ste v tom spolu. Forever and ever. Minimálne teda na prvých pár rokov/mesiacov.

 

Ochudobňovanie vlastného slovníka

 

No áno, začne vám to po čase akosi všetko byť jedno. Akokoľvek sa môžete snažiť vyhnúť sa tomu, príde na psa mráz a vy budete musieť vášmu dieťaťu vybrať napríklad vhodné topánky. Môžete si vybrať. Buď strávite hodiny v reálnych obchodoch s revúcim dieťaťom, pýtajúc sa predavačiek otázky s neexistujúcimi odpoveďami (myslíte si, že ju nebudú tlačiť ?), alebo použijete INTERNET.

Jasné, že sa nakoniec nájdete prikvačené za monitorom, čítajúc si nejakú bohapustú diskusiu bez dĺžňov, mäkčeňov, akýchkoľvek zložitejších výrazov, znamenajúcich prebytočné zaťaženie mozgu, a plnej všelijakých príšerných mamičkovských slengov, skratiek, bodiek, znakov, šifier, na ktoré najprv zúfalo hľadíte.

„Predám nové nenosené poltopánky Vertbaudet – blue dark solid (raz sme ich vyskúšali po byte). Nám nesadli a sú nám úzke. Zvršok je tmavomodrá koža, vnútri biela koža.
Veľ. 28, VD: 17,9 cm, VŠ: 6,8 cm (merané špajdľami)“

Merané špajdľami. A refraktometer nechcela použiť ?

Potom pochopíte, že aby ste sa dostali do ich nejednoduchého žargónu barefootovskej sekty, musíte si prečítať nie jednu, ale aspoň desať diskusii. Máte hlavu ako melón, ale dozvedeli ste sa, čo potrebujete. Viete, aké topánočky kúpite vašemu dieťatku (uff..).

ALE. Vždy je tam nejaké ale. Niečo, čo ste nikde nenašli. Ak nie pri topánkach, tak pri výbere detskej stoličky, golfového kočíka, správneho typu autosedačky, správneho spôsobu odsávania sopľov… pri čomkoľvek, jednoducho, raz príde ten deň, kedy aj VY budete musieť prispieť do nejakej diskusie ďalšou perlou do ozrutných hlbín priepasti mamičkovských tém.

A čo si myslíte, ako to asi bude vyzerať. Je jedenásť hodín v noci, vy ste konečne našli, čo ste chceli, a spravili ste si malý rýchlokurz veškerej odborno-slangovo-slepačej terminológie na danú problematiku. Chcete ísť spať. A chcete odpoveď rýchlu.

Máte dve možnosti.

Buď sa rozhodnete, že A NIE. Práve vy teraz budete tá, ktorá im tu všetkým ukáže, ako sa rozpráva. A začnete. „Milé dámy, prajem príjemný dobrý večer, tak som dnes premýšľala, akú autosedačku by som kúpila mojej dcére. Po menšom prieskume na internete som narazila na tento link. Čo si o ňom myslíte ? Vopred veľká vďaka za každú radu.“ A budete dúfať, že niekto vám tam porozumie, a bude sa mu chcieť odpovedať.

Alebo zo seba rýchlosťou blesku vysúkate to, čo ste si čítali posledné dve hodiny, a čomu sa už nemáte silu brániť. „ Ahojte mamicky, prosim o radu, nasla som na nete tuto autosedacku Romer, 9-18 kg, isofix, vyzera super, akurat ze tam nikde nevidim, ci sa da polohovat aj do lahu alebo nie. Tak neviem… Co vy na to ? Mate s tym niekto skusenosti?“

A ďalšia perla je vonku. A vy to zrazu pochopíte. Ste už na druhej strane rieky. Most tam síce je, ale … máte energiu trepať sa cezeň, keď všetko, čo práve potrebujete, je práve teraz na vašej strane ?

 

Mamička

 

Neviem, nakoľko sa mi podarí obhájiť toto slovo, a či ho vôbec obhajovať chcem. Neznášam ho stále, len čo je pravda. Lenže. Napíšete/poviete na začiatok čo ? Milé mamy ? Milé matky ? Ja väčšinou píšem milí rodičia. V hovorovej konverzácii je to ešte horšie. „A boli tam také … MATKY ?“ pri mamičkách nepoužiteľné slovo, inde asi snáď aj hej… „Boli tam také MAMY.“ Neznie to predsa len divne ? … To slovo neznášam, ale dá sa bez neho vlastne zaobísť ? Vrchol bol, keď ma tak začala volať Alica. „Maminka, mamička…“ a to aj pri mojom tvrdohlavom oslovovaní seba pred ňou ako mama, a násilnom nútení celej okolitej rodiny do tohto oslovenia.. Zbytočné. Koľko myslíte, že som sa tak potom vydržala ešte oslovovať ? Som maminka. Prečo ? Lebo keď vás tak dieťa osloví stodvadsaťkrát za deň, máte reálne ešte chuť hrať sa na veľkého revolucionára, a ísť proti (tomuto malému, ale mimoriadne naliehavému) prúdu ? Niekto možno má. Ak áno, zoznámte ma prosím s ním. Ja nemám.

 

Škôločka. Herničky. Dielničky

 

Škôločka. Výraz mimoriadne pobúril jednu moju kamarátku, dlhodobo žijúcu v Anglicku, a tým pádom do veľkej miery (v rámci možností internetového sveta) chránenú voči toxickým vplyvom slovenského mamičkovského slovníka. Tento výraz je ale žiaľ úplne legitímny. Jedná sa o prípravu na škôlku. Výraz škôlka tu už je. Aj škôlka ako taká tu už je. Škôločka vznikla len relatívne nedávno s narastajúcim počtom článkov pobúrených slovenských a českých psychológov, psychiatrov, či psychopatov o tom, ako by dieťa malo byť minimálne do troch rokov v absolútnej opatere svojej matky. Vydesené slovenské mamičky si preto začali žiadať adekvátnu adaptáciu pre ich deti, ktoré sa odvážia dať do inej ako svojej opatery skôr ako v troch rokoch. Vrátane mňa.

Sama som Alicu nedávno do jednej prihlásila, a bola som mimoriadne spokojná. Nie je to ale škôlka. Dieťa tam je maximálne tri hodiny, pričom je ostro sledované v prijateľnom počte maximálne piatich detí, a môže sa kedykoľvek v prípade záujmu obrátiť na svoju matku, trasúcu sa, či aj tento typ starostlivosti môže podľa spomínaných psychológov na dieťati zanechať nejakú stopu. Nie je to teda naozaj škôlka. Ako to potom nazveme ? Príprava na škôlku by dávala zmysel. Alebo prípravka. Lenže. Marketing. Čo zaberie lepšie ? Čo zaujme viac ? Čo majú mamičky tak radi ? Zdrobneniny. Teda aspoň sa tak tvária, aspoň to tak hovoria, aspoň si to o nich spoločnosť myslí. A je to tu. Škôločka ja na svete.

Herničky. A čo teda iné ? Herne ? A koľko sa tam chystá vsadiť vaše dieťa ? Nie sú to herne. Keď sa dlhšie zahľadíte na tie stvorenia, ako svojimi dolepenými rukami nešikovane po desiaty krát otvárajú a zasa zatvárajú tú istú krabičku, alebo pchajú tú istú guličku po dvadsiaty krát do veľkej diery na kartónovej krabici, tváriac sa pritom ako pri operácii žalúdka, povedzte si úprimne, nazvali by ste takéto miesto herňami ? Ja možno aj hej no. Ale zmysel dáva žiaľ aj tá prvá možnosť. Keď už pre nič iné, tak zasa len pre to výsostné postavenie zdrobnenín vo svete slovenských mamičiek.

Rovnako aj také dielne vo mne evokujú skôr dojem, že tam aj reálne niečo vytvoríte. Čo ja teda o detských dielničkách tvrdiť rozhodne nemôžem. A to aj napriek tomu, že som ešte v živote v žiadnych nebola. Ani s Alicou, ani bez nej. Naposledy asi na technických prácach na základnej škole. Isté je jedno, nikto ma nepresvedčí, že také štvorročné dieťa v dielničkách vytvorí nejaké reálne dielo, vďaka ktorému by dielničky mohli byť povýšené na dielne spolu s ostatnými velkáčskými výrazmi. Velkáč! Ďalšie do top 10 mojich nenávidených slov!

 

Vyhodnotenie

 

Ale tak zasa, čo to tu preháňam, veď je to len to isté, ako s akoukoľvek inou skupinou ľudí so spoločnými, nazvime to, záujmami. Špecifické na skupine mamičiek je len to, že sa svojim „záujmom“ venujú snáď o niečo intenzívnejšie, než väčšina „záujmových skupín“.

Tým ich ale nechcem obhajovať. Och, len to nie. Ja len vysvetľujem, a častokrát sa ešte stále sama snažím pochopiť. Na druhej strane, nemusíme chápať všetko. Ešte to by nám tak chýbalo.

 

26829291_10155726219882631_973696629_o

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s