Poštárka

Od istého momentu začala mať Alica strašne rada príbehy. Ak si pod tým ale predstavujete baladu o Winnetouovi, tak vás asi sklamem. Mala asi rok a pol, keď ju extrémne nadchla udalosť poštárky, ktorá nám priniesla list. Kebyže viem, akú explóziu táto návšteva spustí v jej hlave, neviem, či by som jej znova otvorila.

Alica tú poštárku ani len nevidela. Bola príliš lenivá, aby vstala z gauča a prišla za mnou ku dverám. Nie nie, ona si tam v kľude sedela, všetko si vypočula, a potom prišli otázky. Keďže jedinú otázku, ktorú vtedy vedela, bola “kde je ?”, vytasila ju hneď na mňa.

“Kde je ?” pýta sa ma hneď ako odišla.

“Myslíš poštárku ?”

To v nej vzbudilo ešte väčší záujem.

“Kde je ?” pokračuje odhodlane.

Tak idem na to.

“No to bola poštárka.”

Alica na mňa pozerá s očami do široka otvorenými s výrazom v tvári, ako by som jej práve odhaľovala najväčšiu záhadu stratenej Lochneskej príšery, a dychtivo sa pýta:

“Kde je ?”

Aha, takže toto jej nestačí. Chce ísť viac do samotnej podstaty.

Nadychujem sa, a pokračujem:

„Poštárka zazvonila, otvorila som jej dvere“ …

Alica to hltá ako Palo pondeľkovú show Johna Oliviera. Pokračujem:

„Dala nám list“

No nie, ešte aj toto! Alica nadšene prikyvuje a s absolútnou vážnosťou sa sústredene snaží zapamätať si každé jedno slovo.

“Kde je ?” nevydrží to už.

Ignorujem to. Niekedy ich otázky jednoducho už musíte ignorovať. Káže vám to váš najzákladnejší inštinkt, zvaný pud sebazáchovy (vášho psychického zdravia). A tak hovorím:

“No a potom som povedala, že ďakujem, dovidenia, zatvorila som dvere…“

No ale toto už nie. To fakt ? Alica neveriacky nadšene krúti hlavou nad týmto náhlym zvratom. Tarantino sa na to nechytá.

“Kde je !!” Vybafne napäto.

“No odišla. Išla roznášať dalšie listy“ zakončila som to nečakane.

Fúha, tak to už je priveľa. Zvraštene na mňa mračí svoje maličké čelo, očami precízne skúma každý jeden pohyb mojich úst pri jednotlivých slovách a tvári sa pritom, akoby analyzovala mimoriadne dôležitú vzorku baktérií pod mikroskopom. Snaží sa taktiež pôsobiť, že jej aspoň z časti pochopila.

Nepochopila z nej nič. Škodoradostná časť môjho ja si to akosi vychutnáva. Len sa s tým pekne popasuj. Neunudíš ma tu k smrti s dvojslovnými vetami. Deal with it. Myslím si, a pomaly znova opakujem poslednú vetu.

Veľmi sa jej nepozdáva, tak mi to vracia späť. S pochybnosťami sa pýta:

“Kde je ?”

Zdanlivo (a možno ani nie zdanlivo) pokojne odpovedám: „Išla roznášať ďalšie listy“.

Nepáči sa jej to:

„Kde je“.

„Išla roznášať ďalšie listy“ trvám na svojom.

Dajte si tam rovno krát desať.

Toto sa udialo pred pár týždňami. Odvtedy na tom fičí. V nečakaný moment, a ideálne samozrejme tesne pred zaspaním alebo v čase, keď si myslím, že snáď už aj zaspala, na mňa vždy a zasa vytiahla s ohnivými iskričkami v očiach a tajuplným úsmevom, sľubujúcim nekonečnú zábavu:

“Pota ?”

Chvíľu mi trvalo, kým som zistila, čo tým myslí.

Ona ale bola so mnou trpezlivá. Zopakovala mi to vždy znova a znova. A znova. A znova. Zobudila ma s tým v noci o tretej. Ráno o piatej. Poobede, keď som zaspávala pri jej stavaní kociek. Večer, keď som zaspávala pri jej uspávaní. V aute, akonáhle som naštartovala.

A musela som. Vetou, ktorú som jej na to ultimátne musela odpovedať, som tak spustila lavínu neskutočného vzrušenia. Dobrodružstvo sa začína, let the show begin:

“Poštárka…” povedala som vždy najprv rezignovane.

V rovnakej stotine sekundy, ako som začala vyslovovať to slovo, vystrelila do vzduchu horlivo pravú ruku s gestom, aké mávajú klauni v cirkuse, keď predstavujú svoj nový kúsok, slávnostne sa pri tom usmievajúc:

“Oto” povedala dôstojne, a čakala ďalej na mňa.

Možnosť, ze by som nepokračovala, neexistovala. A tak idem:

“Otvorili sme jej dvere…”

Áno, presne tak, prikyvuje rovnako nadšene, ako udivene. Ako som to len vedela ? Na tvári má napoli obdivný, napoli potmehúdsky úsmev. Táto mama, vždy ma ešte vie prekvapiť, uvidíme, čo povie ďalej! To, že čaká na moje pokračovanie, jej ale nebráni vyjadriť v tom istom momente aj svoju vlastnú domnienku:

“Dala!” dodáva bez váhania.

“Dala nám list…” hovorím.

Súhlasné prikývnutie. Napäto čaká ďalej. Ešte sme ani zďaleka neskončili, samozrejme:

“Povedala som ďakujem, dovidenia…”

Áno, áno, to som teda naozaj povedala ! To je tiež pravda. Alica sa s nadšením takmer smeje, a obdivne sa na mňa usmieva. Hneď na to tajuplne dodáva:

“Zato…”

Dopĺňam:

“Zatvorila som dvere…”

Áno, všetko v poriadku. Prikývne so schvaľovacím výrazom v tvári. To sedí.

Potom už si ale nie je celkom istá, k čomu vlastne došlo. Čiastočne aj preto, lebo som jej to nikdy celkom presne nevysvetlila. V závere totiž vždy vytasím môj triumf v rámci zachovania si schopnosti tvoriť aj zmysluplnejšie vety:

“A išla ďalej, roznášať ďalšie listy”.

To nedáš, povedala som si pri tom vždy na konci. Vždy ju to trochu zaskočilo, ale nenechala si tým zas pokaziť zvyšok dňa. V podstate to ignorovala. Prípadne tak zo slušnosti s neistým úsmevom prikývla, snažiac sa tváriť, že tomu rozumie. Niečo ako ja, keby mi niekto začal rozprávať vtip o súčasnej situácii na finančnom trhu. Akomkoľvek. Čiže nemala šajnu. A ani nemohla mať. Bola to MOJA stať.

Po niekoľkých dňoch potom Alica zbadala listy na strome, a so spokojným úsmevom na ne ukazuje: „Pota…“ …

Aha, áno. Bola som vtedy lenivá doniesť jej ukázať ozajstný list, ktorý poštárka priniesla. Istú dobu bola takto presvedčená, že poštárka nám nosí listy zo stromu. Nečudujem sa jej potom, že ju celý príbeh až tak zaujal … Akási neznáma teta, ktorá nám nosí listy zo stromu domov. Aj keď, pre ňu možno list ako list. Keď som jej potom ukázala reálny list od poštárky, zasa až tak ju to neprekvapilo.

Tak či onak, tento typ rozhovoru sme absolvovali tak dvadsaťkrát denne. Po poštárke nasledovala TETA, ktorá Palovi podpisovala hlasovací hárok o zateplení nášho domu, a potom… BALKÓN. Na ktorom Alicka spravila KAKO. Ale nie, nie, nemala ho tam spraviť. Mala ho spraviť do nočníka. Nie nie…. Nie, nie, nie, nie…. Nieeeeééééé!

 

26853618_10155726255237631_1864384870_o

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s